Midnight Sun - 1. kapitola 1/2

22. května 2009 v 20:15 | Caro |  Midnight Sun

PRVÝ POHĽAD

Toto bola tá časť dňa, kedy som si želal, aby som mohol spať.
Stredná škola.
Alebo je očistec to správne slovo? Ak existoval nejaký spôsob, ako pykať za moje hriechy, toto sa k tomu v istej miere približovalo. Nuda nebola niečo, na čo som si zvykol; každý deň sa zdal monotónnejší ako ten predošlý.

Predpokladám, že to bola moja forma spánku - ak je spánok definovaný ako pasívne štádium medzi aktívnymi periódami.
Zízal som na trhliny v omietke vo vzdialenom kúte jedálne, predstavujúc si v nich tvary, ktoré tam neboli. Bol to jeden zo spôsobov, ako stlmiť hlasy, ktoré v mojej hlave hučali ako prúd rieky.
Niekoľko stoviek hlasov som ignoroval, pretože boli nudné.
Dnes, boli všetky myšlienky zamerané na banálnu drámu - prírastok do malého počtu študentov. Zabralo iba chvíľu prehrabať sa nimi. Videl som tu novú tvár, opakujúcu sa z myšlienky na myšlienku, z každého uhla. Obyčajné dievča. Vzrušenie okolo jej príchodu bolo tak predvídateľné ako keď ukážete trblietavú vecičku malému dieťaťu. Polovica nadržaných chalanov si už predstavovalo seba vo vzťahu s ňou, iba preto, že bola niečím novým na čo sa mohli pozerať. O to viac som sa ich snažil stlmiť.
Iba štyri hlasy som blokoval zo zdvorilosti a nie z nechuti: moju rodinu; dvoch bratov a dve sestry, ktorí boli tak zvyknutí na nedostatok súkromia v mojej prítomnosti, že tomu venovali pozornosť iba občas. Dal som im toľko súkromia, koľko som mohol. Ak som tomu mohol pomôcť, pokúšal som sa ich nepočúvať.
Môžem sa pokúšať, ako vládzem, ale stále... viem.
Rosalie myslela, ako obyčajne, na seba. Zachytila obraz svojho profilu v odraze niečích okuliarov a zamýšľala sa nad vlastnou dokonalosťou. Rosaliina myseľ bola plytkým bazénom s pár prekvapeniami.
Emmett rozoberal wrestlingový zápas, ktorý počas noci prehral s Jasperom. Zaberie to všetku jeho obmedzenú trpezlivosť, vyčkať do konca školy na odvetu. Skutočne som sa nikdy necítil vtieravý, keď sa jednalo o Emmettove myšlienky, pretože on nikdy nemyslel na nič čo by nepovedal nahlas, alebo neuskutočnil. Asi som sa cítil vinný iba za
počúvanie myšlienok ostatných, pretože som vedel, že sú tam veci, ktoré nechcú aby som vedel. Ak Rosaliina myseľ bola plytkým bazénom, potom tá Emmettova bola jazerom bez tieňov, zrkadlovo čistá.
A Jasper... trpel. Potlačil som vzdych.
Edward. Alice zavolala moje meno v myšlienkach a hneď mala moju pozornosť. Bolo to rovnaké, akoby to vyslovila nahlas. Bol som šťastný, že moje meno už vyšlo z módy - bolo nepríjemné, že vždy, keď niekto pomyslel na akéhokoľvek Edwarda, moja hlava sa automaticky otočila.
Tentoraz ostala na mieste. Alice a ja sme boli dobrí v týchto súkromných konverzáciách. Zriedkavo nás niekto prichytil. Oči som mal stále uprené na čiarach v omietke.
Ako mu je? Spýtala sa ma.
Zamračil som sa, iba maličká zmena v tvare mojich pier. Nič čo by upútalo ostatných. Vlastne som sa mohol zamračiť iba z nudy.
Alicin mentálny tón bol znepokojený. Videl som v jej mysli, že pozoruje Jaspera svojim periférnym videním. Hrozí nebezpečenstvo? Skúmala bezprostrednú budúcnosť, preskakujúc monotónne vízie, hľadajúc zdroj môjho zamračenia.
Pomaly som pootočil hlavu vľavo, pozorujúc tehly v stene, vzdychnúc som sa otočil vpravo, k puklinám v omietke. Iba Alice vedela, že som potriasol hlavou.
Ukľudnila sa. Daj mi vedieť, keď to bude veľmi zlé.
Pohol som očami na strop a späť dole.
Ďakujem, že to robíš.
Bol som rád, že som jej nemohol odpovedať nahlas. Čo by som povedal? "Potešenie je na mojej strane?" To ťažko bola pravda. Neužíval som si počúvanie Jasperových vnútorných svárov. Bolo vážne nutné takto experimentovať? Nebola by bezpečnejšia cesta zmieriť sa s tým, že nikdy nebude schopný zaobchádzať so smädom tak ako my ostatní? Prečo flirtovať s katastrofou?
Boli to už dva týždne do poslednej loveckej výpravy. Pre nás ostatných to nebola tak nesmierne ťažká doba. Príležitostne trochu nepohodlná, zvlášť ak prešiel človek príliš blízko nás, ak fúkal vietor zlým smerom. Ale ľudia len málokedy chodili príliš blízko. Ich inštinkty im vraveli to, čomu by ich vedomie nikdy nerozumelo: boli sme nebezpeční.
Jasper bol práve veľmi nebezpečný.
V tom momente, dievčatko na okraji jedného z najbližších stolov pohliadlo k nášmu, zastaviac pritom rozhovor s priateľmi. Potriasla svojimi krátkymi pieskovými vlasmi, prebehnúc po nich prstami. Ohrievače priviali jej vôňu naším smerom. Zvykol som si na pocity, ktoré sprevádzali zacítenie ľudskej vône. Na suchú bolesť v hrdle, na prázdnu túžbu v žalúdku, na automatické napínanie svalov, na nadmerné prúdenie jedu v ústach...
Jasper nechal svoje predstavy, aby od nej odišli. Predstavoval si to - predstavoval si sám seba, ako vstáva zo svojho sedadla nachádzajúceho sa vedľa Alice a chystá sa postaviť vedľa toho malého dievčaťa. Premýšľal o tom, že sa k nej nakloní, ako keby jej chcel zašepkať do ucha a nechá svoje pery dotknúť sa krivky na jej krku. Predstavoval si, ako by cítil teplé prúdenie tepu pod jej jemnou pokožkou, pod svojimi ústami...
Kopol som do jeho stoličky.
Na okamih sa naše pohľady stretli, a potom sa pozrel dolu. Mohol som si vypočuť pocit hanby v jeho hlave.
"Mrzí ma to," zamrmlal Jasper.
Pokrčil som ramenami.
"Ty by si nič neurobil," šepla mu Alice, utešujúc tak jeho mrzutosť.
"Mohla som to vidieť."
Potlačoval som úškrn, ktorým by som prezradil jej lož. Mali sme zložitú dohodu, Alice a ja. Nie je ľahké mať schopnosť čítať myšlienky alebo vidieť vízie z budúcnosti. Obaja sme boli tí, ktorí boli jeho reakciou mimoriadne zaskočení. Chránili sme si však tajomstvo navzájom.
"Trošku pomáha, pokiaľ na ňu myslíš ako na človeka," tvrdila Alice svojím vysokým melodickým hlasom príliš rýchlo, než aby tomu ľudské uši rozumeli, keby nejaké, ktoré sú dosť blízko, počúvali. "Volá sa Whitney. Má malú sestričku, ktorú má strašne rada. Jej matka pozvala Esme na záhradný večierok, pamätáš sa?"
"Ja viem, kto to je," povedal Jasper. Odvrátil svoj uprený pohľad a pozeral sa von z jedného z malých okien, ktoré boli rozmiestnené pod odkvapmi pozdĺž dlhej miestnosti. Dôrazne tak ukončil rozhovor.
On dnes musí ísť na lov. Bolo absurdné, aby sme takto riskovali, aby sme úmorne skúšali jeho odolnosť, aby sme tým upevňovali jeho schopnosť znášať utrpenie. Jasper by mal rozumne prijať svoje obmedzenia a v hĺbke duše na nich pracovať. Jeho predchádzajúce návyky neboli vhodné pre náš životný štýl, nemal by ďalej pokračovať týmto spôsobom.
Alice si ticho povzdychla a vstala, zároveň s tým vzala svoj podnos a jej jedlom - rekvizitami - a zanechala Jaspera osamote. Vedela, kedy už Jasper má dosť jej povzbudenia. Aj keď u Rosalie a Emmetta bolo zjavnejšie všetko okolo ich vzťahu, bola to Alice s Jasperom, ktorí navzájom spoznali, v akom rozpoložení sa ten druhý nachádza, rovnako ako vedeli to, v akom rozpoložení sú oni sami. Ako keby tiež vedeli čítať myšlienky - ale iba jeden druhému.
Edward Cullen.
Mimovoľná reakcia. Otočil som sa po zvuku môjho mena k bytosti, ktorá ho vyslovila, hoci to neurobila nahlas, len si naň pomyslela.
Nepatrnú chvíľku moje oči hľadali dvojicu zoširoka otvorených, čokoládovo hnedých ľudských očí, ktoré sa nachádzali v bledej, srdcovito tvarovanej tvári. Spoznal som tú tvár, aj keď ja sám som ju nikdy predtým nevidel.
Dnes bola tým najdôležitejším v každej ľudskej mysli. Nová študentka, Isabella Swanová. Dcéra náčelníka mestskej polície, ktorý ju sem priviedol, aby tu s ním vďaka nejakej nepredvídateľnej situácii bývala. Bella. Takto opravuje každého, kto použije jej celé meno...
Otrávene som sa odvrátil. Sekundu mi trvalo, než som si uvedomil, že ona nebola tou, ktorá pomyslela na moje meno.
Samozrejme, ona už rozoberala Cullenovcov. Počul som jej prvé myšlienky, ktoré neustávali.
Teraz som spoznal "hlas" Jessicy Stanleyovej - do tej doby ma večne otravovala tým svojím vnútorným švitorením. Aká to bola úľava, keď prekonala svoju nemiestnu bláznivú lásku. Bolo skoro nemožné, aby som unikol jej smiešnemu maľovaniu vzdušných zámkov. V tej dobe som si prial to, aby som jej mohol presne vysvetliť, čo by sa mohlo stať s mojimi perami a zubami za nimi, keby som sa niekedy dostal blízko nej. To by umlčalo tie jej protivné predstavy. Pomyslenie na jej reakciu mi skoro vytvorilo úsmev.
K ničomu nie je, aby sa ňou zaoberali.
Jessica pokračovala.
Naozaj nie je ani príliš pekná. Neviem, prečo na ňu Eric tak často hľadí... Alebo Mike.
Vnútorne sebou trhla pri poslednom mene. Jej nové pobláznenie, všeobecne obľúbený Mike Newton, si ju vôbec nevšímal. Ale vyzerá to, že si všíma to nové dievča. Znova ako to dieťa s lesknúcim sa predmetom. Takto priemerne komentovali jej prednosti Jessicine myšlienky, aj keď navonok bola k novo prichádzajúcej priateľská, keď jej objasňovala všeobecne známe fakty týkajúce sa mojej rodiny. Tá nová študentka sa na nás musela spýtať.
Aj dnes sa na mňa všetci pozerajú.
Pomyslela si Jessica samoľúbo.
Nie je to šťastie, že Bella má spolu so mnou dve hodiny... Môžem sa spoľahnúť na to, že Mike sa bude chcieť spýtať, čo ona -
Snažil som si hlavu zablokovať pred tým hlúpym bezvýznamným bľabotaním, ktoré ma doháňalo k šialenstvu.
"Jessica Stanleyová poskytuje tej novej Swanovej všetko to špinavé prádlo o Cullenovskom klane," zamrmlal som Emmettovi len na rozptýlenie.
S výdychom sa pre seba zasmial. Dúfam, že jej to podáva dobre, pomyslel si.
"Lepšie povedané bez fantázie, v skutočnosti sú to len bezvýznamné narážky na škandály. Ani trochu hrôzostrašné. Máličko som sklamaný."
"A to nové dievča? Je z tých klebiet tiež sklamaná?" Počúval som, aby som započul, čo si toto nové dievča, Bella, myslí o Jessiciných výmysloch. Čo si predstavovala, keď hľadela do neznáma, o rodine majúcej kriedovo bledú pokožku, že by bolo všeobecne lepšie sa nám vyhýbať?
Bola to trochu povinnosť vedieť jej reakciu. Choval som sa ako pozorovateľ, zatiaľčo som sa snažil zachytiť viac slov vzťahujúcich sa k mojej rodine. Aby som nás ochránil. Keby mal niekto niekedy podozrenie, mohol som nás včas varovať a nenútene vyprázdniť pole. To sa z času na čas prihodilo - nejaký človek s aktívnou predstavivosťou by v nás mohol zbadať podobnú charakteristiku známu z kníh alebo z kina. Obvykle ju získavali zlú, ale potom bolo aj tak lepšie sa presťahovať na nejaké nové miesto, než riskovať podrobné skúmanie.
Veľmi, veľmi vzácne, by niekto mohol uhádnuť pravdu. My sme im však nedali príležitosť, aby si mohli overiť svoju hypotézu. Jednoducho sme zmizli, bolo to lepšie než zanechať hrôzu naháňajúcu spomienku...
Nič som nepočul, aj keď som zablokoval pozornosť pochabého vnútorného monológu Jessicy, ktorý pokračoval a rozplýval sa. Bol to, ako keby vedľa nej nikto nesedel. Aké zvláštne, nepresunulo sa to dievča? Nezdá sa mi až tak pravdepodobné, že Jessica stále brble pre seba. Vyvedený z miery som si overoval svoje tušenie. Overoval som si to, čo mi môj mimoriadny "sluch" hovoril - a to nebolo niečo, čo som niekedy pred tým urobil.
Znovu som sa pozrel do tých istých širokých hnedých očí. Sedela vpravo, na tom istom mieste, kde sedela aj predtým, a dívala sa na nás, čo bolo inštinktívne chovanie. Predpokladal som, že jej Jessica stále prezrádza miestne klebety o Cullenovcoch.
Hovorili práve o nás, čo je prirodzené.
Ale nedokázal som započuť šepot.
Sklopila svoju príťažlivú, červenajúcu sa tvár a zahanbene uhla pohľadom, preč od trápnej chyby, kedy bola pristihnutá, ako uprene hľadí na neznámeho človeka. Bolo dobré, že Jasper sa doposiaľ pozeral von oknom. Nerád som si predstavoval, ako by som dokázal, aby túžbu po tak ľahkej zásobárni krvi udržal pod svojou kontrolou.
Emócie, zračiace sa ne nej tvári boli tak zrejmé, ako keby to, čo sa dozvedela, bolo vpísané do jej čela: údiv, ako keby nevedome vstrebávala nepatrné odlišnosti medzi jej druhom a tým mojím, zvedavosť, keď počúvala Jessicino rozprávanie, a bolo tam ešte niečo... očarenie?
To nebolo prvý krát. My sme pre nich nádherní, pre naše zamýšľané koristi.
Potom, nakoniec som uvidel rozpaky, keď som zachytil jej pohľad uprený na mňa.
A ešte, aj keď jej myšlienky boli tak samozrejmé v jej neobvyklých očiach - neobvyklých kvôli ich hĺbke, jej hnedé oči sa často zdali plytké v ich temnote - nemohol som nič počuť, okrem ticha z miesta, kde sedela. Vôbec nič.
V tej chvíli som pocítil nepokoj.
Toto bolo niečo, s čím som sa ešte nikdy predtým nestretol. Je so mnou niečo v neporiadku? Cítil som presne tak, ako vždy. Znepokojený som počúval ešte usilovnejšie.
Všetky hlasy som blokoval, ale neočakávane sa dostali do mojej hlavy ...lámem si hlavu s tým, akú má asi rada hudbu.. Možno by som sa mohol zmieniť, že to nové cédečko... Premýšľal Mike Newton, o dva stoly ďalej - upierajúc zrak na Bellu Swanovú.
Pozri sa naňho, ako na ňu čumí. Nie je to dosť, že si na tohto chalana pomýšľa polovica dievčat zo školy... Eric Yorkie myslel na obdobné myšlienky, ktoré sa tiež motali okolo toho dievčaťa.
...aké nechutné. Myslí si, že je slávna, alebo niečo na ten spôsob...
Dokonca aj Edward Cullen ju pozoruje...
Lauren Malloryová žiarlila na jej tvár, uchádzajúce, mala by byť viac opálená. A Jessica sa predvádza ako jej nová najlepšia kamarátka. Aký vtip... A žiarlivá kritika pokračovala, podobné myšlienky chrchlili aj iné dievčatá.
...Vsadím sa, že sa ma potom bude každý vypytovať. A preto som rada, že sa s ňou rozprávam. Vymyslím nejakú nápaditejšiu otázku...
premýšľala Ashley Dowlingová.
... Snáď so mnou bude na španielčine...
dúfala June Richardsová.
... Zvládnem to urobiť dnes večer? Test z trigonometrie a z angličtiny. Dúfam, že mi moja maminka...
Angela Weberová, tiché dievča, ktorej myšlienky sa napočudovanie zaoberali normálnymi vecami, bola jediná zo všetkých pri stole, kto nebol posadnutý tou Bellou.
Mohol som počuť všetkých, počuť každú bezvýznamnú vec, na ktorú pomysleli, zatiaľ čo som prechádzal cez ich mysle. Ale nič od celkom novej študentky s klamnými očami.
A, pochopiteľne, som mohol počuť to, čo to dievča povedalo, keď sa rozprávalo s Jessicou. Nemusel som jej čítať myšlienky, aby som bol schopný započuť jej hlbší jasný hlas na opačnej strane miestnosti...
"Ktorý je ten chalan s bronzovými vlasmi?" Počul som ju spýtať sa, nenápadne sa na mňa pozrela kútikom oka len preto, aby rýchlo odvrátila pohľad, keď uvidela, že na ňu stále hľadím.
Keď som teraz mal príležitosť, očakával by som, že akonáhle započujem zvuk jej hlasu, pomohol by mi zistiť charakter jej myšlienok, stratených niekam, kde som k nim nemal prístup, ale bol som bezprostredne sklamaný.
Obvykle ku mne ľudské myšlienky prichádzajú na rovnakej úrovni, ako ich fyzické hlasy. Ale tento tichý, nesmelý hlas bol neznámy, nepatril ani k jednému zo stoviek myšlienok odrážajúcich sa po celej miestnosti, tým som si bol určite istý. Úplne nový.
... hm, veľa šťastia hlupaňa! Toto si pomyslela Jessica tesne predtým, než odpovedala na otázku dievčaťa.
"To je Edward. Je nádherný, samozrejme, ale neplytvaj časom. On nerandí. Asi preňho žiadna baba nie je dosť pekná." Odfrkla si.
Odvrátilo som hlavu, aby som skryl svoj úsmev. Jessica a jej spolužiačky nemali predstavu, aké majú šťastie, že ma ani jedna z nich obzvlášť nepriťahuje. Pod prechodným humorom som pocítil zvláštne nutkanie, ktorému som jasne nerozumel. Malo to niečo spoločné so zlomyselným tónom Jessiciných myšlienok, ktorý si to nové dievča neuvedomovalo... Cítil som to najčudnejšie nutkanie, aby som sa medzi ne vložil a ochránil tak túto Bellu Swanovú od temného chodu Jessiciných myšlienok. Čo som to pocítil za zvláštnu vec?
Skúšal som vysliediť podnet k tomuto impulzu tým, že som dlho skúmal to nové dievča.
Snáď to je len nejaký pochopiteľný dlhou dobou pochovaný ochranný inštinkt - silný chráni slabších.
Toto dievča vyzeralo zraniteľnejšie než jej noví spolužiaci. Jej pokožka bola tak priesvitná, až tomu bolo ťažké uveriť, poskytovalo jej to takú ochrannú vrstvu od vonkajšieho sveta. Mohol som vidieť pravidelný tep krvi pod sviežou, bledou membránou... Ale na to by som sa nemal zameriavať. Bol som dobrý v tomto živote, vybral som si to tak, ale bol som rovnako smädný ako Jasper. Ale nemalo by zmysel upozorňovať sa na to a priťahovať tým lákavé pokušenie...
Nepatrne medzitým zvraštila obočie, vyzerala, ako keby si neuvedomovala... To bolo neuveriteľne frustrujúce! Jasne som videl, že je pre ňu veľmi namáhavé sedieť tam, rozprávať sa s ľuďmi, ktorých nepoznala a byť v centre pozornosti. Mohol som cítiť jej nesmelosť len zo spôsobu, akým držala svoje krehko vyzerajúce ramená, trošku zhrbené, ako keby každú chvíľu očakávala odmietnutie. Mohol som však len cítiť, mohol som len vidieť, len sa domnievať. Nebolo tam nič okrem ticha od evidentne úplne obyčajného dievčaťa. Nič som nemohol počuť. Prečo?
"Ideme?" zamrmlala Rosalie prerušujúc tak moju sústredenosť. S pocitom úľavy som od dievčaťa odvrátil pohľad. Nechcel som pokračovať v tom zlyhávaní - to ma dráždilo. A tiež som nechcel vyvinúť nejaký záujem o jej utajené myšlienky len preto, že boli predo mnou ukryté.
Bezpochyby, keby som rozlúštil jej myšlienky - a ja by som našiel spôsob, ako to urobiť - boli by iba banálne a bezvýznamné, podobne ako myšlienky ostatných ľudí. Nevyplatilo by sa mi úsilie, ktoré by som vynaložil, aby osm dosiahol cieľ.
"Takže, má už tá nová z nás strach?" Spýtal sa Emmett, stále ešte čakajúc na odpoveď sa svoju predchádzajúcu otázku.
Pokrčil som ramenami. Napočudovanie sa o tom nezaujímal toľko, aby sa viac dožadoval informácií. Tiež by som sa nemal zaujímať.
stali sme od stolu a odišli z jedálne.
Emmett, Rosalie a Jasper predstierali, že sú maturanti, a tak odišli do svojich tried. Ja som sa hral na to, že som mladší než oni. Uzatváral som nižší stupeň prednášok biológie, a tak som pripravoval svoj intelekt na nudu.
Vyučoval ju neistý Pán Banner, ktorý nemal o moc väčšiu inteligenciu než priemernú, zvládol by som riadenie akejkoľvek jeho hodiny, až to budí úžas, že niekto taký vlastní dva vysokoškolské tituly v odbore medicíny.
V triede som sa posadil sa svoje miesto a chystal si knihy - rekvizity, ako vždy totiž tieto knižky neobsahovali nič, čo by som ešte nevedel - vysypal som ich na stôl.. Bol som jediným študentom, ktorý mal stôl sám pre seba. Ľudia neboli dostatočne chytrý, nevedeli, že by sa ma mali báť, ale ich inštinkty prežitia boli natoľko dostatočné, že sa odo mňa držali ďalej.
Trieda sa pomaly zaplňovala, ako sa postupne ostatný trúsili z obeda. Zvalil som sa späť na stoličku a očakával koniec prestávky. Znovu som si prial, aby som bol schopný spánku.
Vzhľadom na to, že som o nej premýšľal, keď Angela Weberová sprevádzala to nové dievča k dverám, ma jej meno vyrušilo a vynútilo si tak moju pozornosť.
Bella vyzerá rovnako nesmelo ako ja. Vsadím sa, že je pre ňu dnešný deň naozaj ťažký. Prajem si, aby som dokázala niečo povedať... Ale pravdepodobne by to znelo jednoducho len hlúpo...
Áno! Pomyslel si Mike Newton, otočil sa na svojej stoličke a pozrel sa na vstupujúce dievča.
Z miesta, kde stála Bella, nič. Prázdne miesto, zatiaľčo by ma mali jej myšlienky dráždiť a deptať.
Prešla blízko, kráčala po uličke vedľa mňa a dostala sa k učiteľskému stolu. Úbohé dievča, sedadlo vedľa mňa bolo tým jediným, ktoré bolo k dispozícii.
Automaticky som upratal to, čo sa nachádzalo na jej strane lavice, zhrnul som svoje knihy na kopu. Pochyboval som, že by sa tu cítila príjemnejšie. Bude tu prítomná dlhý semester - v tejto triede, prinajmenšom. Možno, keď budem sedieť vedľa nej, budem schopný vyhnať na povrch jej tajomstvo... Nieže by som ich niekedy predtým potreboval počúvať.
Bella Swanová sa dostala k miestu prúdenia zahriateho vzduchu, ktorý ku mne vanul od ventilácie.
Jej vôňa ma udrela do nosa ako demolačná guľa, ako úder baranidla. Bolo to tak nepredstaviteľné a intenzívne, na to aby som zostručnil mohutnosť toho, čo sa mi v tej chvíli stalo. V tej chvíli som bol tak málo podobný človeku, ako nikdy, nezostala mi ani známka po ľudskosti, v ktorej som bol natoľko úspešný, aby som v nej ukryl sám seba, aby som v nej naďalej existoval.
Ja som predátor. Ona je moja korisť. To, že na celom svete nebolo nič iného, bolo pravdou.
V miestnosti plnej svedkov nebolo nič - oni už paralelne s tým boli v mojej hlave zničení. Na záhadu jej myšlienok bolo zabudnuté. Jej myšlienky neznamenali vôbec nič, vzhľadom na to, že by v nich už ďalej nepokračovala.
Ja som upír a ona má tú najsladšiu krv, akú som kedy ucítil v posledných osemdesiatich rokoch. Nepredpokladal som. že by takáto vôňa mohla existovať. Keby som to vedel, odišiel by som ju hľadať už dlho predtým. Prečesal by som kvôli nej celú planétu... Dokázal som si predstaviť tú chuť...
Smäd ma pálil v celom hrdle ako oheň. Moje ústa vysychali. Čerstvé prúdenie jedu vôbec nepomohlo rozohnať ten pocit. Môj žalúdok sa skrútil spoločne s hladom, ktorý bol pripomienkou smädu. Moja svaly sa stočili ako pružiny.
Neuplynula ani celá sekunda. Ona sa zatiaľ blížila tým istým krokom, ktorým poslala svoju vôňu ku mne.
Zatiaľčo sa jej chodidlo dotýkalo zeme, jej zrak sa otočil smerom ku mne, zrejme mienila, že je ten pohľad kradmý. Ten letmý pohľad sa stretol s mojím a ja som zahliadol sám seba, ako sa odrážam v širokých zrkadlách jej očí.
Zľaknutie v jej tvári, ktoré som tam zbadal, jej zachránilo život na niekoľko pálčivých okamihov. Nerobila mi to ľahším. Keď spracovala výraz na mojej tvári, krv sa jej znovu nahrnula do tváre, mala tú najnádhernejšiu farbu pleti, ktorú som kedy videl. Vôňa silne zahmlila moju myseľ. Cez tú vôňu som mohol sťažka premýšľať. Moja myseľ besnila, vzdorovala sebaovládaniu, nebol som schopný súvislo premýšľať. Kráčala omnoho rýchlejšie, ako keby rozumela tomu, že potrebuje uniknúť. Jej zhon bol nemotorný - potkla sa a zakopla dopredu, skoro sa zvalila na dievča, ktoré sedelo predo mnou. Zraniteľná, bezbranná, slabá. Dokonca ešte viac než bolo obvyklé pre obyčajných ľudí. Snažil som sa sústrediť na svoju tvár, videl som ju v jej očiach, spoznával som tvár s výrazom hnusu. Tvár netvora vo mne - tvár, ktorá znovu zvíťazila po desaťročiach snahy a nekompromisnej sebakontroly. Ako ľahko ju okamžite roztrhala a vyplynula na povrch! Vôňa znovu zavírila okolo mňa, rozprášila moje myšlienky a skoro ma vyhnala z môjho sedadla.
Nie.
Moje ruky zovreli okraj stolu, zatiaľčo som sa pokúšal udržať sa na stoličke. Drevo nezodpovedalo tomuto účelu. Moje ruky ho z oboch strán drvili. Vykračovala si a dorazila súbežne s hrsťou dreva v mojich rukách, ktorá bola rozdrvená na kašu a ktorá zanechala obrys od mojich prstov vyrytých do zvyšku dreva.
Zničiť dôkaz. To je najdôležitejšie pravidlo. Okamžite som zdemoloval drevený okraj, ktorý zjavne neodpovedal tomuto účelu. Rýchlo som na prach rozdrvil drevený okraj s obrysom koncov mojich prstov, nezanechávajúc tam nič okrem kostrbatej diery a kopy hoblín, ktoré som mal roztrúsené po nohách a na podlahe. Zničiť dôkaz. Súbežne zničiť...
Vedel som, čo sa to so mnou deje. Dievča musí prísť, musí si sadnúť vedľa mňa a ja ju musím zabiť.
Nevinný náhodný diváci v tejto triede, osemnásť ďalších detí a jeden muž, ktorým by som nemohol dovoliť, aby opustili túto miestnosť, až by uvideli to, čo by mohli onedlho vidieť.
Trhol som sebou pri myšlienke na to, čo musím urobiť. Ani za najhroznejších okolností som nespáchal nič podobné tomuto druhu zverstva. Nikdy som nezabíjal nevinných, ne cez osem desaťročí. A teraz som plánoval vyvraždiť dvadsať naraz.
Tvár netvora s odraze sa mi vysmievala.
Zatiaľčo sa kúsok mňa chvel z plánu netvora, ďalší kúsok mňa to plánoval. Keby som zabil to dievča ako prvé, mal by som na ňu iba pätnásť až dvadsať sekúnd do tej doby, než by ostatní ľudia v miestnosti začali reagovať. Možno o málinko viac, než by si prvý z nich uvedomil, čo som urobil. Ona by nemala čas vykríknuť alebo ucítiť bolesť, nezabil by som ju surovo. Tak veľmi by som si chcel dať toto cudzie dievča s jej strašne príťažlivou krvou.
Až potom by som ich musel zastaviť v ich úteku. Nemusel som sa obávať okien, boli vysoko a málokomu by poskytli únikovú cestu. Len dvere - zatarasiť ich a sú polapení.
Bolo by pomalšie a ťažšie, pokúšať sa zosňať všetkých, keď by spanikárili a drali sa von, pohybovať sa v chaose. Nie, nemožné, ale okrem toho by tu urobili veľa hluku. Čas na mnoho výkrikov. Niekto by ich mohol započuť... A ja by som bol okolnosťami donútený zabiť v tejto čiernej hodine ešte viac nevinných ľudí.
A jej krv by ochladla behom toho, čo by som vraždil ostatných.
Vôňa ma znovu udrela, zovierajúc tak moje hrdlo suchou bolesťou...
Takže, ako teda na prvých svedkov. Podrobne som si to v hlave plánoval. Nachádzal som sa uprostred miestnosti, v najvzdialenejšej rade vzadu. Ako prvé by som vyriadil pravú stranu. Dokázal by som zlomiť štyri alebo päť krkov za sekundu, odhadoval som. Nebol by som hlučný. Pravá strana by bola tou šťastnou stranou, oni by ma totiž nevideli prichádzať. Pohyboval by som sa dopredu a potom späť na ľavú stranu. keby som to takto vzal, nanajvýš päť sekúnd a skončí každý život v miestnosti.
Dosť dlhá doba na to, aby Bella Swanová pochopila, krátka na to, aby chápala, čo prichádza pre ňu. Dosť dlhá doba pre ňu, aby pocítila strach. Dosť dlhá doba, napríklad na to, aby ju šok primrazil na miesto, vzhľadom na to, že by mohla vykríknuť... Jeden tlmený výkrik, vďaka ktorému by sa nikto nezdvihol, nikto by neutekal.
Zhlboka som sa nadýchol a vôňa bola ohňom, ktorý sa hnal cez moju vyschnuté žily v mojej vyhasnutej hrudi, aby pohltila akýkoľvek lepší impulz, ktorý som bol schopný urobiť. Práve teraz sa otočila. Za pár sekúnd sa posadí kúsok odo mňa.
Netvor v mojej hlave sa usmial v dychtivom očakávaní.
Niekto po mojej lavici pri zavieraní zložky s ňou treskol. Nepozrel som sa, aby som odhalil to, ktorý z ľudí odsúdených na skazu to bol. Ale ten pohyb odoslal obvyklú vlnu vzduchu bez vône, vzduchu, ktorý zavanul až k mojej tvári.
Iba na jednu krátku sekundu som bol schopný myslieť jasne. V tej drahocennej sekunde som v mojej mysli uvidel vedľa seba dve tváre.
Jedna patrila mne, alebo lepšie povedané by mi mohla patriť, sčervenané oči, ktoré zabili už toľko ľudí, že som ich prestal počítať. Odôvodňovali, ospravedlňovali tie vraždy. Zabijak zabijakov, vrah iných, menej silných stvorení. To bol syndróm Boha, to som uznával - rozhodovať o tom, kto si zaslúži rozsudok smrti. To bo kompromis so mnou samým. Živil som sa ľudskou krvou, ale iba od tých najnemorálnejších hriešnikov. Moje obeti boli vo svojich zlovestných kratochvíľach sotva ľudskejšie ako som bol ja. Ďalšia tvár patrila Carlisleovi.
Medzi tými tvárami bola taká nepodoba. Jedna bola žiarivý deň a druhá čierna noc. Nebol vlastne žiadny dôvod, aby medzi nimi podoba bola. Carlisle nebol môj biologický otec v tom jednoduchom zmysle. Neniesli sme žiadne spoločné rysy. Podobnosť v našom sfarbení pleti bola výsledkom toho, čím sme boli. Každý upír mal tú istú ľadovo bledú pokožku. Farba našich očí bol spôsobená ešte jednou vecou - výsledkom našej vzájomnej voľby.
A ešte, niečo, čo nebolo zásadné pre našu podobnosť, domnieval som sa, že moja tvár významne začala odzrkadľovať tú jeho v posledných sedemdesiatich - čudných rokoch. Vtedy, keď som prijal jeho voľbu a nasledoval tak jeho kroky. Moje rysy sa nezmenili, ale pripadalo mi, ako keby nejaká z jeho múdrostí ovplyvnila môj výraz, že málinko z jeho súcitu by mohlo byť v tvare mojich úst, že troška z jeho trpezlivosti bola badateľná na mojom čele.
Všetko to zdokonalenie sa stratilo v tvári netvora. Za pár okamihov mi nič z nich nezostane, nič, čo by odrážalo tie roky strávené s mojím stvoriteľom, mojím učiteľom a mojím otcom vo všetkých ohľadoch, s tým som počítal. Moje oči by planuli červenou farbou ako tie diablove: všetka podobnosť sa naveky stratí.
V mojej mysli ma ale Carlisleove zhovievavé oči neodsudzovali. Vedel som, že by mi prepáčil ten strašný čin, ktorý sa chystám urobiť. Pretože ma má rád. Pretože jeho myseľ je lepšia než tá moja. A mal by ma rád, aj keby som sa mu teraz ukázal ako zlý.
Bella Swanová sa posadila sa susednú stoličku svojimi strnulými a nemotornými pohybmi - spolu s obavou? - a vôňa jej krvi okolo mňa vykvitla v neúprosný oblak.
Ukázal by som môjmu otcovi, že sa vo mne zmýlil. Utrpenie z tohto faktu bolelo rovnako, ako oheň v mojom krku.
Odklonil som sa od nej v hnuse - vzpieral som sa netvorovi prahnúcemu po tom, aby si ju vzal. Prečo sem musela prísť? Prečo musí existovať? Prečo musí zruinovať tú krátku dobu kľudu, ktorý som mal v tomto mojom ne-živote? Prečo sa tento protivný človek vôbec narodil? Ona ma zničí.
Odvrátil som od nej tvár, zatiaľčo ma zaplavovala nenávisť neovládaná rozumom.
Kto je tento ľudský tvor? Prečo ja, prečo teraz? Prečo musím všetko stratiť kvôli tomu, že si vybrala toto nehostinné miesto na to, aby sa v ňom objavila? Prečo prišla sem?!
Ja sa nechcem stať netvorom! Ja nechcem vyvraždiť túto miestnosť plnú neškodných detí! Ja nechcem stratiť všetko, čo som získal životom plným obetovania a odopierania si!
Nechcel by som. Ona mi to nemôže urobiť.
Vôňa je problém, tá odporne príťažlivá vôňa jej krvi. Keby tu bol aspoň jediný spôsob, ako odolať... Kiež by ďalší prudký závan čerstvého vzduchu dokázal prečistiť moju hlavu.
Bella Swanová pohodila mojím smerom svojimi dlhými, hustými, mahagónovými vlasmi.
Je duševne chorá? To je ako keby povzbudzovala tú obludu! Podpichovala ho.
Nebol tu priateľský vánok, ktorý by mi odvial jej vôňu preč odo mňa. Všetko môže byť onedlho stratené.
Nie, nebol tu vánok. Len sa nesmiem nadychovať.
Zastavil som prietok vzduchu cez moje pľúca. Úľava bola okamžitá, ale nie úplná. Stále som mal v hlave spomienku na jej vôňu, jej chuť na koreni jazyku. Nebudem schopný toho, aby som ešte dlho odolával. Ale možno by som mohol odolať hodinu. Jednu hodinu. Snáď dosť času na to, aby som opustil túto miestnosť plnú obetí, ktoré by sa možno nemuseli stať obeťami. Keď nepodľahnem na jednu krátku hodinu.
Necítil som sa vo svojej koži a nebolo to tým dýchaním. Moje telo nepotrebovalo kyslík, dýchanie sa stratilo z mojich inštinktov. Spoliehal som sa viac na vôňu než na ďalšie zmysly v stresujúcich obdobiach. Nachádzal som takú alternatívu pri love a to bolo prvé varovanie v prípade nebezpečenstva. Nenarazil som zas až tak často na niečo tak nebezpečného, ako som bol ja, teda okrem - pudu sebazáchovy, ktorý bol tak silný u môjho druhu, ako to bolo u obyčajných ľudí.
Nepríjemný, ale zvládnuteľný. Znesiteľnejší, než jej vôňa a nie až také, ako moje zuby cez jej jemnú, tenkú, priesvitnú pokožku až k rozpálenej, mokrej, pulzujúcej krvi.
Hodinu. Len jednu hodinu. Nesmiem myslieť na tú vôňu, na tú chuť. To tiché dievča nechalo svoje vlasy spadnúť medzi nás dvoch, naklonilo sa dopredu tak, že sa jej vlasy rozprestreli cez dosky. Nemohol som zbadať jej tvár, pokúsiť sa prečítať jej emócie v jasných, hlbokých očiach. Bol to práve ten dôvod, prečo nechala svoje dievčenská kučery, rozprestrieť medzi nás? Ukryť svoje oči predo mnou? Zo strachu? Z nesmelosti? Skryť svoje tajomstvá predo mnou?
Moja predchádzajúca podráždenosť k bytosti, zmarená vďaka jej tichým myšlienkam, bola slabá v porovnaní s potrebou - a nenávisťou - ktoré ma teraz ovládli. Kvôli tomu som nenávidel túto krehkú ženu-dieťa vedľa seba, nenávidel som ju so všetkým zápalom spoločne s mojím niekdajším ja, mojej láske k rodine, mojim snom, vzhľadom na niečo lepšie, než čo som ja... Nenávidím ju, nenávidím aký vo mne vyvoláva pocit - ten , ktorý čiastočne pomáhal... Áno, podráždenosť, ktorú som cítil predtým, než zoslabla, ale to teraz poniekiaľ, príliš pomáhalo. Držal som sa nejakého pocitu, ktorý by ma odviedol od predstáv či by chutila ako... Nenávidím podráždenosť... Netrpezlivosť. Čo táto hodina nikdy neskončí?
A hneď ako hodina skončí... Potom odíde z tejto miestnosti. A ja urobím čo? Mohol by som sa prestaviť: Ahoj, volám sa Edward. Mohol by som ťa odprevadiť na ďalšiu hodinu?
Ona povie áno. Je zdvorilé, aby to urobila. Dokonca aj keby sa ma bála, aj keď, domnieval som sa, by to urobila, nasledovala by ma ako je to zvykom a išla by vedľa mňa. Malo by byť dostatočne jednoduché odviesť ju zlým smerom. Pokúsil by som sa dostať ju k lesu, medzitým by som sa prstom dotkol jej chrbta v rohu parkoviska. Mohol by som jej povedať, že som si zabudol knihy v aute...
Všimol by si niekto, že som bol tou poslednou osobou, s ktorou sa stretla?
Pršalo, ako obvykle, dva tmavé nepremokavé plášte smerujúce zlým smerom by nevzbudili príliš mnoho záujmu alebo by ma to aspoň neprezradilo. Až na to, že ja som nebol jediný študent, ktorý si dnes všímal jej prítomnosť - aj keď nikto ju tak vražedne nevnímal ako som ju vnímal ja. Obzvlášť Mike Newton si uvedomoval akúkoľvek zmenu jej pozície, keď si presadala ne svojej stoličke - necítila sa vo svojej koži tak blízko pri mne, rovnako, ako by s necítil nikto iný. Rovnako ani ja som nečakal, že jej vôňa zničí všetko, všetky záležitosti. Mike Newton by si určite všimol, keby odišla z triedy so mnou.
Keby som vydržal poslednú hodinu, mohol by som vydržať i dve?
Trhol som sebou v trýznivej bolesti.
Ona pôjde domov do prázdneho domu. Policajný náčelník Swan pracuje celý deň. Vedel som, kde leží jeho dom, ako som to vedel o každom dome v tomto maličkom meste. Jeho dom sa chúlil rovno oproti hustému lesu, bez blízkych susedov. Dokonca aj keby mala čas zakričať, čo by síce možno nestihla, nikto by to tam nepočul.
Bol by to natoľko uvážlivý spôsob, taký, ktorým by som sa mal zaoberať.
Chodil som sedem desaťročí bez ľudskej krvi. Keby som zadržal dych, dokážem to vydržať aj posledné dve hodiny. A keď ju dostanem samú, nie je tu šanca, aby sa niekto iný zranil a nie je dôvod, aby som behom tejto záležitosti ponáhľal, a netvor v mojej hlave súhlasil.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama