Midnight Sun - 1. kapitola 2/2

22. května 2009 v 20:16 | Caro |  Midnight Sun
To bola sofistika myslieť si, že zachraňujem devätnásť ľudí v tejto triede spoločne s tou námahou a trpezlivosťou, budem predsa menším netvorom, keby som zabil len nevinné dievča. Aj keď som ju nenávidel, uvedomoval som si, že moja nenávisť je nespravodlivá. Vedel som, že to, čo skutočne nenávidím, som ja. A nenávidel by som nás dvoch omnoho viac, keby bola mŕtva.

Preberal som sa týmito možnosťami po celú dobu hodiny - predstavujúc si najlepšie spôsoby, akými by som ju mohol zabiť. Pokúšal som sa vyhýbať predstave svojho momentálneho skutku. Možno je pre mňa väčšina z toho príliš, pretože by som mohol prehrať túto vnútornú bitku a skončiť pri vraždení všetkých na dohľad. A tak som plánoval stratégiu, nič viac. To ma zabavovalo po celú hodinu. Raz, priamo k samému záveru, vykukla spoza splývavej hradby svojich vlasov. Mohol som cítiť, ako vo mne neoprávnená nenávisť vyhasína, keď sa môj pohľad stretol s jej pohľadom - zbadal som dôsledok toho v jej vystrašených očiach. Krv jej vymaľovala tvár, skôr než sa mohla znovu schovať za svoje vlasy, a ja som tým bol skoro zničený.
Ale zvonček zazvonil. Zachránený zvončekom - aké klišé. Obaja sme sa zachránili. Ona sa zachránila pred smrťou. Ja som sa na krátku dobu zachránil pred bytosťou, ktorej som sa zároveň bál aj ju nenávidel.
Nedokázal som odísť tak pomaly, ako by som asi mal, keď som vyrazil z triedy.
Keby sa n mňa niekto pozorne zahľadel, možno by získal podozrenie, že niečo nie je v poriadku so spôsobom, akým sa pohybujem.
Nikto mi nevenoval pozornosť. Všetky ľudské myšlienky sa stále točili okolo dievčaťa, ktoré je odsúdené k smrti za o trochu dlhšiu dobu, než hodinu.
Schoval som sa dovnútra svojho auta.
Nerád som pomýšľal na seba, ako sa sám pre sebou musím schovávať. Ako zbabelo to znelo. Až na to, že teraz to tak je.
Nevlastnil som dostatočné množstvo sebakontroly na to, aby som zostal tam, kde sa okolo nachádzali ľudia. Sústredil som veľké časť svojej námahy na to, aby som nezabil jedného z nich, aby som sa odvrátil od všetkých tých možností, aby som odolal druhým ľuďom. Aké plytvanie to bolo. Keby som bol podľahol netvorovi, možno by som z toho mohol vytvoriť cennú porážku...
Prehrával som si hudobné cédečká, ktoré ma za normálnych okolností upokojujú, ale teraz mi moc nepomáhali. Nie, to čo mi teraz najviac pomáhalo, bol chladný vlhký vzduch, ktorý ku mne smeroval spoločne s ľahkým dažďom cez otvorené okienka. Aj keď som si pamätal vôňu krvi Belly Swanovej s dokonalou presnosťou, s každým nádychom čistého vzduchu to bolo ako keby som zmýval vo vnútri môjho tela jej nákazu.
Znovu som bol rozumný. Znovu som mohol myslieť. Znovu som mohol bojovať. Mohol som bojovať proti tomu, čím som sa nechcel stať.
Nesmiem ísť k nej domov. Nesmiem ju zabiť. Evidentne som rozumný, uvažujúci tvor a mám na výber. Vždy je tu voľba.
Nepociťoval som túto možnosť v triede..., ale až teraz, až keď som bol od nej ďalej.
Možno, keby som sa jej veľmi, veľmi opatrne vyhýbal, nebolo by treba, aby som svoj život menil.
Mal som veci usporiadané spôsobom, ktorý som mal rád. Prečo by som mal dovoliť nejakému protivnému a lahodnému bezvýznamnému človeku, aby všetko zničil?
Nesmiem sklamať svojho otca. Nesmiem spôsobiť svojej matke zármutok, starosti... bolesť. Áno, zranilo by to aj moju adoptívnu matku. A Esme je tak jemná a tak krehká, tak starostlivá a mierna. Spôsobiť niekomu ako je Esme bolesť, bolo skutočne neodpustiteľné.
Aké ironické, že som chcel chrániť toto ľudské dievča pred úbohými, nevrlými vyhrážkami uštipačných myšlienok Jessicy Stanleyovej. Som tou poslednou osobou, ktorá by niekedy mohla zaujať postavenie ochrancu Isabelly Swanovej. Za žiadnych okolností by nepotrebovala ochranu o nič viac než akú potrebovala predo mnou.
Kde je Alice? Divil som sa. Nevidí ma vo veľkom množstve spôsobov zabíjať Swanovu dcéru? Prečo mi nepríde na pomoc - zastaviť ma alebo mi pomôcť zbaviť sa akýchkoľvek dôkazov? Je tak zamestnaná sledovaním problémov s Jasperom, že si nevšimla tejto strašnejšej pravdepodobnosti? Som silnejší než si myslím? Naozaj tomu dievčaťu nič neurobím?
Nie. Vedel som, že to nie je pravda. Alice musí byť intenzívne sústredená na Jaspera. Hľadal som smer, vedel som. že by mohla byť v malej budove používanej na hodiny angličtiny. Dlho som nezameral lokalizáciu jej dobre známeho "hlasu". Ale predpokladal som správne. Každá jej myšlienka sa týkala Jaspera, pozorujúc ním zvolené osoby s podrobným skúmaním. Prial som si, aby som ju mohol poprosiť o radu, ale zároveň som bol rád, že nevie, čoho som schopný. Že si nebola vedomá masakru, o ktorom som uvažoval minulú hodinu.
Po celom tele som pocítil nové pálenie - pálenie z pocitu hanby. Nechcel som, aby o tom niekto vedel.
Keď sa budem Belle Swanovej vyhýbať, keby som mal možnosť, aby som ju zabil - práve keď som na to pomyslel, netvor sa zvíjal a škrípal zubami od zúrivosti - potom by to nikto nemusel vedieť. Keby som sa mohol držať ďalej od jej vône...
Nebol žiadny dôvod, prečo by som to nemohol prinajmenšom aspoň skúsiť.
Správne si vybrať. Pokúsiť sa, aby som bol taký, akým si Carlisle myslí, že som.
Posledná hodina školy bola skoro pri konci. Rozhodol som sa previesť svoj nový plán do akcie. Stále lepší než sedieť tu na parkovisku, kde by ma mohla stretnúť a skaziť môj pokus.
Znova som pocítil nespravodlivú nenávisť k tomuto dievčaťu. Nenávidel som ju kvôli jej nevedomej sile, ktorú nado mnou získala. Mohla by urobiť niečo, čo by ma očiernilo.
Išiel som rýchlo - trochu príliš rýchlo, ale neboli tu žiadny svedkovia - prešiel som malý areál školy priamo k jej kancelárii. Nebol tu žiadny dôvod pre to, aby mi Bella Swanová skrížila cestu. Mala by sa mi vyhýbať, bola skoro ako mor.
Kancelária bola prázdna, teda až na sekretárku, tú jedinú som tu však chcel vidieť.
Nevšimla si môj tichý príchod.
"Pani Copová?"
Žena s neprirodzene červenými vlasmi vzhliadla a jej oči sa rozšírili.
Vždy som ich zaskočil, neschopný predviesť to, čomu rozumeli, nezáleží na tom koľkokrát som to videl v našej prítomnosti.
"Ach," zalapala po dychu, troch zmätene. Uhladzovala si svoju sukňu.
Hlupaňa, pomyslela si pre seba. On je tak mladý, dosť na t, aby bol tvojím synom. Príliš mladý, aby som premýšľala o spôsobe, ako...
"Ahoj Edward. Čo by si si prial?" jej riasy sa zatrepali za tučnými okuliarmi.
Trápne. Ale vedel som, ako byť očarujúci, keď som sa ním chcel stať. Bolo to jednoduché od tej doby, čo som bol schopný okamžite rozlúštiť myšlienky a to, ako každý zvuk alebo gesto prijali.
Naklonil som sa dopredu, stretol sa s jej pohľadom, ako keby som už bol zmätený. Toto by malo byť ľahké
"Premýšľal som, či by ste mi mohla pomôcť s mojím rozvrhom hodín." povedal som jemným hlasom, ktorý som si nevyhradil pre desenie ľudí. Počul som, ako sa jej rozbúšilo srdce.
"Samozrejme, Edward. Ako by som ti mohla pomôcť?" príliš mladý, príliš mladý, neustále si v duchu opakovala. Zle, pochopiteľne. Som starší ako jej dedko. Ale podľa informácií na mojom vodičskom preukaze uhádla.
"Premýšľal som, či by ste mi mohli prehodiť hodinu biológie na maturitnú úroveň spoločenských vied? Fyziku, napríklad?"
"Je problém s pánom Bannerom, Edward?"
"Vôbec nie, je to tým, že som sa už učil túto látku..."
"V tom pokročilom programe osnov školy, kde ste všetci študovali na Aljaške, správne." Jej tenké pery sa našpúlili, zatiaľčo o tom premýšľala. Oni by už všetci mali byť na univerzite. Počula som učiteľov sťažovať sa. Bezchybné názory, nikdy problém s odpoveďami, nikdy zlá odpoveď na teste - ako keby našli nejaký spôsob, ako podvádzať v každom predmete. Pán Varner by skôr uveril tomu, že každý fixluje, než aby si myslel, že je študent múdrejší ako on... Stavím sa, že ich matka doučuje...
"V skutočnosti, Edward, fyzika je teraz preplnená. Pán Banner neznáša, keď má v triede viac ako dvadsaťpäť študentov..."
"Nerobil by som žiadne problémy."
Samozrejme, že nie. Nie, perfektný Cullen. "Áno, ja to viem, Edward. Ale nie je tam dosť miesta, tak to je..."
"Mohol by som potom vynechať biológiu? Mohol by som tú hodinu využiť na súkromné štúdium."
"Vynechať biológiu?" Jej ústa sa otvorili. To je šialené. Je tak ťažké aby si presedel predmet, ktorý už ovládaš? Musí tu byť problém s pánom Bannerom. Čo keby som sa o tom s ním porozprávala?
"Nebudeš mať dostatok splnených kreditov, aby si postúpil."
"Doženiem to na budúci rok."
"Možno by si sa o tom mal porozprávať so svojimi rodičmi."
Dvere za mnou sa otvorili, ale kto to urobil ma nezaujímalo, takže som prichádzajúceho ignoroval a sústredil som sa na pani Copovú. Naklonil som sa trochu bližšie a doširoka otvoril oči. toto by pôsobilo lepšie, keby boli moje oči zlaté miesto čiernych. Tá černota desila ľudí, ako len mohla.
"Prosím, pani Copová?" robil som svoj hlas ešte neodolateľnejším, než mohol byť - a to mohlo byť značne podmanivé. "Nie je tu nejaká ďalšia trieda, do ktorej by som mohol prejsť? Som si istý, že tu musí byť voľné miesto niekde inde. šiesta hodina biológie nemôže byť jedinou alternatívou..."
Usmial som sa na ňu, dával som si však pozor, aby mi neprebleskli zuby tak zoširoka, až by ju to vydesilo, a tak prívetivejší výraz obmäkčil moju tvár.
Počul som ako jej srdce bilo rýchlejšie. Príliš mladý, pripomínala si freneticky.
"Takže, možno by som sa mohla porozprávať s Bobom - myslím tým pána Bannera. Mohla by som sa s ním stretnúť, keby ---"
Sekunda bola tým jediným, čo všetko úplne zmenilo: prostredie miestnosti, moja tunajšia úloha, z toho dôvodu som sa naklonil priamo k červenovlasej žene...
Sekunda bola tým jediným, čo úplne všetko zmenilo, pretože prudký závan vetra cez otvorené dvere do mňa vrazil. Sekunda bola tým jediným, čo úplne všetko zmenilo, pretože som si uvedomil, prečo ma prvá osoba, ktorá otvorila dvere, nevyrušila svojimi myšlienkami.
Otočil som sa, aj keď som nepotreboval, aby som sa v tom musel uisťovať.
Otočil som sa pomaly, bojujúc o kontrolu nad svalmi, ktoré sa búrili proti mne.
Bella Swanová stála s chrbtom opretým o stenu a zvierala vo svojich rukách článok novín alebo test. Oči mala ešte širšie než obyčajne, keď zaznamenala môj zúrivý, až neľudský pohľad. Vôňa jej krvi nasiakla do každého kúsku vzduchu v malinkej, vykurovanej miestnosti. Môj krk zachvátil oheň.
Ten netvor na mňa znovu hľadel zo zrkadiel jej očí, maska zla.
Moje ruky vo vzduchu nad pultom zaváhali. Príkazom som sa prinútil neohliadnuť sa za účelom toho, aby som sa dostal k nej na druhú stranu a potom udrel hlavou pani Copovej do jej písacieho stola s dostatkom síl na to, aby som ju zabil. Dva životy skôr než dvadsať. Obchod.
Netvor nervózne, dychtivo, hladne čakal na mňa, kedy to urobím...
Ale vždy tu bola voľba - musela tu byť...
Zastavil som chod svojich pľúc a zameral sa na Carlislovu tvár pred mojimi očami. Obrátil som sa naspäť k tvári pani Copovej a počul som jej vnútorný údiv nad zmenou môjho výrazu. Ustúpila predo mnou, ale jej strach sa nesformoval do súvislých slov.
S využitím všetkého sebaovládania som sa premáhal behom desaťročí - a to odopieraním, a tak som urobil svoj hlas ešte jemnejším. V pľúcach bolo akurát toľko vzduchu, aby som ešte raz prehovoril. Ponáhľal som sa so slovami.
"Tak nič. Vidím, že to nie je možné. Veľmi pekne vám ďakujem za pomoc." Otočil som sa a vyštartoval z miestnosti, pokúšajúc sa o tom, aby som necítil teplokrvnú teplotu dievčininho tela, keď som ju len o kúsok palca míňal. Nezastavil som sa do tej doby, pokiaľ som nebol pri svojom aute, pohybujúc sa príliš rýchlo po celú cestu z toho miesta. Väčšina ľudí už vypadla, takže tu nebolo mnoho svedkov. Počul som študentku druhého ročníka, D.J. Garrettovú, všimla si to, ale vtedy som tomu nevenoval pozornosť.
Odkiaľ Cullen prišiel? - vyzeralo o skoro, ako keby len tak vystúpil zo slabého vánku. ... znova moja predstavivosť... Mama vždy hovorí...
Keď som nasadol do môjho volva, ostatní tam už boli. Snažil som sa, aby som ovládal svoje dýchanie, ale lapal som po čerstvom vzduchu, ako keby som sa dusil.
"Edward?" spýtala sa Alice, s obavou v hlase.
Sťažka som na ňu zakrútil hlavou.
"Čo sa ti, do pekla, stalo?" dožadoval sa odpovede Emmett, na chvíľu vyrušený od faktu, že Jasper nemal náladu na jeho odvetu.
Miesto odpovedí som autom trhnutím vycúval. Musel som vypadnúť preč z tohto pozemku, skôr než by ma aj sem Bella Swanová prenasledovala.
Démon mojej vlastnej osoby sa ku mne neustále vracal. Otočil som auto na druhú stranu a dupol na plyn. Dosiahol som štyridsiatku ešte predtým, než som bol na ceste. Na ceste som dosiahol sedemdesiatku, skôr než som bol za rohom.
Aj bez toho, aby som sa pozrel, vedel som, že sa Emmett, Rosalie a Jasper otočili a hľadia na Alice... Pokrčila ramenami. Určite etušila, čím som prešiel, mohla len tušiť, čo príde.
Okamžite predpovedala budúcnosť vo vzťahu ku mne. Obaja sme spracovávali to, čo ona videla pred sebou vo svojej hlave, a oboch nás to prekvapilo.
"Ty odchádzaš?" zašepkala.
Ostatní okamžite pozreli na mňa.
"A ja viem?" zasyčal som cez zuby.
Potom videla to, že akonáhle moje sa rozhodnutie zakolísa, iná voľba otočí moju budúcnosť k temnému smeru.
"Ach."
Bella Swanová, mŕtva. Moje oči, žiariace červenou vďaka novej krvi. Pátranie, ktoré by nasledovalo. Čakali by sme do tej doby, než by pre nás bolo bezpečné odísť a začať odznova.
"Ach," povedala znova.
Obrazy v jej mysli pridávali na konkrétnosti. Po prvýkrát som uvidel vnútro domu náčelníka Swana, uzrel som Bellu v malej kuchyni so žltými skrinkami, chrbtom ku mne, ako keby som sa k nej blížil z tieňa... Nechal som, aby ma vôňa doviedla priamo k nej...
"Prestaň!" zastonal som, nebol som schopný vydržať toho viac.
"Prepáč," zašepkala, jej oči široké.
Netvor sa zaradoval.
A vízie v jej hlave sa opäť zmenili. Prázdna diaľnica v noci, stromy vedľa nej pokrýval sneh, rútiac sa skoro dvesto kilometrov za hodinu.
"Stratím ťa," povedala. "Nezáleží na tom, či odídeš len na krátku dobu." Emmett a Rosalie si vymenili znepokojené pohľady.
Boli sme skoro pri odbočke za dlhou príjazdovou cestou, ktorá viedla k nášmu domovu.
"Vysaď nás tu," nariadila mi Alice. "Mal by si sa o sebe porozprávať s Carlislom." Prikývol som a auto zaškrípalo, pretože pridko zastavilo.
Emmett, Rosalie a Jasper v tichosti vystúpili, chcú, aby im Alice povedala dôvod, prečo odchádzam. Alice sa dotkla môjho ramena.
"Urob správnu vec," zamrmlala. "Ona je jediná rodina Charlieho Swana. Aj jeho by to zabilo."
"Áno," povedal som, súhlasiac len s poslednou časťou.
Vykĺzla von a pripojila sa k ostatným, jej obočie sa znepokojene stiahlo.
Zmizli v lesoch, bez jediného pohľadu, skôr než som mohol otočiť auto na druhú stranu.
Zrýchlil som a mieril späť k mestu a uvedomil som si, že vízia v Alicinej hlave by mohli byť zablesknutím temnoty tak jasné ako je svetlo.
Ako som sa uháňal späť do Forksu deväťdesiatkou, nebol som si istý, kam idem. Povedať zbohom môjmu otcovi? Alebo prijať netvora v mojom vnútri? Cesta pod pneumatikami zmizla.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama