Midnight Sun - 2. kapitola 2/2

23. května 2009 v 13:08 | Caro |  Midnight Sun
"Nie, Phil je fajn," opravila ma. V kútiku jej úst som zbadal niečo, ako úsmev. "Možno trochu moc mladý, ale celkom milý."
Toto mi pokazilo scenár, ktorý som si predstavoval v myšlienkach.
"Prečo si s nimi nezostala?" spýtal som sa zvedavo. Znelo to, ako keby som bol dotieravý. Čo som aj bol.

"Phil veľa cestuje. Pracuje ako futbalista." Jej úsmev bol teraz už viditeľný, výber tohto povolania ju pobavil.
Usmial som sa späť, aj keď som to neplánoval. Nesnažil som sa, aby sa so mnou cítila uvoľnene. Ale jej úsmev ma donútil tiež sa usmievať - teraz som bol zasvätený do jedného z jej tajomstiev.
"Počul som o ňom?" V mysli som preberal všetky plagáty profesionálnych futbalových hráčov a premýšľal, ktorý z nich je asi Phil...
"Asi nie. Nehrá dobre." A ďalší úsmev. "Len druhú ligu. Veľa sa sťahuje."
Zoznam v mojej hlave sa okamžite presunul a ja som zvažoval na sekundu zoznam ďalších možností. V ten istý moment som si naplánoval nový scenár.
"A tvoja matka ťa sem poslala, aby mohla cestovať s ním," povedal som. Zdalo sa, že hádanie mi prinášalo viac odpovede, než otázky. A mal som pravdu. Trochu zdvihla bradu.
"Nie, neposlala ma sem," povedala tvrdším tónom. Moje hádanie ju nahnevalo, aj keď som nevedel prečo. "Poslala som sa sama."
Nepokúšal som sa zistiť význam ani zdroj jej hnevu. Bol som totálne zmätený.
Vzdal som to. Toto dievča mi jednoducho nedávalo zmysel. Nebola ako ostatní ľudia. Možno, že ticho jej myšlienok a príchuť jej vône na nej neboli jediné neobvyklé veci.
"Tomu nerozumiem," pripustil som nerád.
Vzdychla si a dlho sa zadívala do mojich očí, dlhšie, než by vydržal normálny človek.
"Najprv bývala so mnou, ale chýbal jej," vysvetľovala pomaly a tón jej hlasu bol s každým ďalším slovom opustenejší. "Bola z toho nešťastná... Tak som sa rozhodla, že je na čase stráviť nejakú dobu s Charliem." Vráska na čele sa jej prehĺbila.
"A teraz si nešťastný ty," poznamenal som. Nemohol som zastaviť prúd mojich hypotéz, dúfal som, že sa o nej dozviem niečo z jej reakcií. A táto sa nezdala byť ďaleko od pravdy.
"No a?" odpovedala, akoby jej pocity nemali význam.
Naďalej som sa jej pozeral do očí s pocitom, že som aspoň na chvíľu zbadal jej dušu. V tom jedinom slove som pochopil, kam medzi svoje priority zaradila seba. Bola tak odlišná od ľudí, jej vlastné potreby boli úplne naspodku jej zoznamu. Bola obetavá.
Keď mi to došlo. záhada osoby skrývajúcej sa vo vnútri tejto tichej mysle sa začala pomaly vyjasňovať.
"To nie je fér." Pokrčil som ramenami a snažil sa vyzerať nenútene, aby som zakryl intenzitu svojej zvedavosti.
Zasmiala sa, ale v jej smiechu nebolo ani stopy po veselosti. "To ti ešte nikto nepovedal? Život nie je fér."
Chcel som sa zasmiať jej slovám, ale ani ja som sa necítil veselo. Už som niečo vedel o neférovosti života. "Myslím, že som to už niekde počul."
Zmätene sa na mňa pozrela. Na chvíľu odvrátila pohľad, ale potom sa na mňa znovu pozrela.
"Tak to je všetko," povedala.
Ale ja som ešte nebol pripravený ukončiť túto konverzáciu. Tá malá vráska, dôkaz jej smútku, ma trápila. Chcel som ju prstom vyhladiť, ale nemohol sa jej dotknúť. Bolo by to príliš nebezpečné.
"Hráš to dobre," povedal som pomaly, stále uvažujúc nad ďalšou hypotézou. "Ale kľudne sa stavím. Že trpíš, ale nedovolíš, aby to na tebe niekto zbadal."
Uškrnula sa, jej oči sa zúžili a pery skrútili, keď sa rozhliadla po triede. Nepáčilo sa jej, že som to uhádol. Nebola klasický mučeník - keď trpela, nechcela mať publikum.
"Mýlim sa?"
Jemne sebou trhla, ale aj naďalej predstierala, že ma nepočuje.
To ma prinútilo sa usmiať. "Myslím, že nie."
"Čo na tom tebe záleží?" dožadovala sa odpovede, stále sa dívajúc inam.
"To je dobrá otázka," priznal som viac pre seba ako pre ňu.
Jej posudok bol lepší, než ten môj - videla priamo do jadra vecí, zatiaľ čo ja som sa trápil na okraji, pomaly sa presúvajúc po stopách. Detaily jej ľudského života ma nemali zaujímať. Nebolo pre mňa o správne zaujímať sa o to, čo si myslí. Okrem ochrany mojej rodiny pred prezradením, ľudské myšlienky neboli dôležité.
Nebol som zvyknutý jednať tak intuitívne. Príliš som sa spoliehal na môj výnimočný sluch - zrejem som nebol tak vnímavý, ako som si myslel.
Dievča si povzdychlo a zamračilo sa. Dívala sa priamo pred seba. Niečo na jej znechutenej tvári bolo veľmi vtipné. Celá táto situácia - táto konverzácia bola vtipná. Nikto ešte nebol predo mnou vo väčšom nebezpečenstve ako toto malé dievča - každú chvíľu som ju mohol, vyrušený mojou smiešnou posadnutosťou touto konverzáciou, vdýchnuť jej vôňu nosom a napadnúť ju skôr, než by som sa stihol zastaviť - a ona bola nahnevaná, že som jej neodpovedal na otázku.
"Otravujem ťa?" usmial som sa nad absurdnosťou celej tejto situácie.
Rýchlo sa na mňa pozrela, jej oči sa zdali byť chytené do pasce môjho upreného pohľadu.
"Nie tak celkom," odpovedala mi. "Som skôr otrávená sama zo seba. Som tak ľahko čitateľná - mama mi vždy hovorila, že som ako otvorená kniha." Rozladene sa zamračila.
S obdivom som ju sledoval. Dôvod, prečo bola rozladená bol, že si myslela, že v nej dokážem veľmi ľahko čítať. Také čudné. Ešte nikdy v celom svojom živote som sa tak moc nesnažil niekoho pochopiť - možno lepšie povedané v existencii - pretože život asi nebolo to pravé slovo. V skutočnosti som nemal život.
"Naopak," nesúhlasil som a cítil som sa tak zvláštne - ostražito - ako keby tu bolo nejaké skryté nebezpečenstvo, ktoré nedokážem rozlúštiť. Znepokojovala ma tá predtucha. "Mne sa zdáš byť veľmi ťažko čitateľná."
"Potom teda musíš byť dobrý čitateľ," hádala, utvárajúc si svoje vlastné predstavy, ktoré boli náhodou veľmi presné.
"Obvykle som," súhlasil som.
Zoširoka som sa na ňu usmial a odhalil rad žiarivých ostrých zubov.
Bola hlúposť to urobiť, ale náhle som bol prekvapene zúfalý a chcel som to dievča nejakým spôsobom varovať. Jej telo bolo ku mne bližšie, než kedykoľvek predtým, nevedomky sa presúvala v smere našej konverzácie. Všetky tie malé znamenia, ktoré dostatočne odradili zvyšok ľudstva, na ňu nefungovali. Prečo sa odo mňa zdesene neodtiahla? Určite videla dosť z mojej temnej stránky, aby si uvedomovala nebezpečenstvo, aspoň inštinktívne.
Nedostal som sa k tomu, aby som zistil, či malo moje varovanie dostatočný efekt. Pán Banner potom zakričal na triedu, aby dávala pozor a tak sa odo mňa otočila. Zdalo sa, že sa jej uľavilo, že nás prerušil, možno teda nebezpečenstvo nevedomky pochopila.
Aspoň som v to dúfal.
Všimol som si, ako vo mne narastá okúzlenie, aj keď som sa ho snažil potlačiť. Nemohol som si dovoliť, aby sa mi zdala byť zaujímavá. Lepšie povedané - ona by mi to nemal dovoliť. Strašne moc som sa s ňou chcel znova baviť. Chcel som viac vedieť o jej mame, o živote, ktorý viedla, než sem prišla, o jej vzťahu s otcom. Všetky nezmyselné detaily, ktoré by vypovedali o jej charaktere. Ale každá jedna sekunda, ktorú by som s ňou strávil, by bola chyba, nemala by takto riskovať.
Nedával som pozor, takže som sa nadýchol v momente, keď si svojimi prstami prehrabávala vlasy. Výnimočne koncentrovaný nával jej vône narazil do môjho hrdla.
Cítil som sa rovnako ako v prvý deň - ako ničiaca guľa. Mal som skoro závrat od bolestného ohňa v krku. Musel som sa chytiť stola, aby som vôbec dokázal sedieť. Dnes som mal nad sebou väčšiu kontrolu. Nič som nerozbil. Netvor v mojom vnútri zúril, ale našťastie sa nevyžíval v mojej bolesti. Bol zviazaný. Zatiaľ.
Úplne som prestal dýchať a odtiahol som sa od nej tak ďaleko, ako mi len lavica dovoľovala.
Nie, nemohol som sa nechať očarovať. čím viac sa o ňu budem zaujímať, tým viac bude pravdepodobné, že ju zabijem. Veď len dnes som dvakrát bezvýznamne šliapol vedľa. Čo keď urobím tretí krok, ktorý už nebude taký bezvýznamný?
Akonáhle zazvonil zvonček, vyletel som z triedy a pravdepodobne zničil každý dojem slušnosti, ktorý som si cez hodinu vybudoval. Znova som vonku prerývane dýchal čistý, vlhký vzduch ako keby to bolo liečivé. Snažil som sa vzdialiť od toho dievčaťa tak ďaleko, ako to len šlo.
Emmett na mňa čakal pred dverami na hodinu španielčiny. Chvíľu pozoroval môj čudný výraz.
Ako to šlo? Spýtal sa opatrne.
"Nikto nezomrel," zamrmlal som.
No tak to je niečo. Keď som videl Alice na konci panikáriť, myslel som si, že...
Keď sme vchádzali do triedy, videl som jeho spomienky pár sekúnd dozadu - pohľad cez otvorené dvere na jeho poslednej hodine - bledá Alice bežala cez celý areál k budove, kde som mal hodinu ja. Cítil som jeho nutkanie vstať a pridať sa k nej a hneď na to jeho rozhodnutie zostať sedieť. Keby Alice potrebovala pomoc, požiadala by o ňu...
Sadol som si do lavice a vystrašene a znechutene som zatvoril oči. "Nevedel som, že to bolo tak blízko. Nemyslel som si, že to smeruje... Nevedel som, že to bolo také zlé," zašepkal som.
Nebolo, uistil ma. Nikto nezomrel, nie?
"Presne," odpovedal som cez zaťaté zuby. "Tentoraz."
Možno, že sa to bude zlepšovať.
"Jasné."
Alebo ju možno zabiješ. Pokrčil ramenami. Nebol by si prvý, ani posledný, kto by to skazil. Nikto ťa nebude súdiť. Občas ľudia jednoducho voňajú príliš dobre. Som ohromený, že si to vydržal tak dlho.
"Nepomáhaš mi, Emmett."
Bol som nahnevaný, že prijal myšlienku, že by som mohol zabiť to dievča, ako keby to bolo niečo nevyhnutné. Bola to jej chyba, že voňala tak dobre?
Pamätám sa , keď sa to stalo mne..., začal spomínať a vtiahol ma spomienkami o polovicu storočia späť, na poľu cestičku za súmraku, kde žena v strednom veku zvešiavala uschnuté prádlo zo šnúry natiahnutej medzi dvoma jabloňami. Vôňa jabĺk visela ťažko vo vzduchu - opadané ovocie len tak ležalo na zemi. Čerstvo pokosené pole tomu všetkému vytváralo harmonické pozadie. Emmett prechádzal tou cestičkou, mal niečo zariadiť pre Rosalie a všímal si všetko, okrem tej ženy. Obloha bola nad obzorom purpurová, nad stromami stále sfarbená do oranžova. Pokračoval by ďalej, bez akéhokoľvek dôvodu si zapamätať túto chvíľu, ale náhly nočný vetrík rozfúkal biele prádlo ako plachty na lodi a privial vôňu tej ženy priamo do Emmettovej tváre.
"Ach," zastonal som potichu. Ako keby moje spomienky nestačili.
Viem. Netrvalo to ani pól sekundy. Ani som neuvažoval na d vzdorovaním.
Jeho pamäť začínala byť pre mňa príliš otvorená.
Vyskočil som na nohy a zaťal zuby tak silno, že by mohli prehryznúť aj oceľ.
"Esta bien, Edward?" Spýtala s am Pani Goffová, vyľakaná mojím náhlym pohybom. Videl som svoju tvár v jej myšlienkach a vedel som, že nevyzerám dobre.
"Me perdona," zamrmlal som a šiel k dverám.
"Emmett - por favor, puedas tu ayunda a tu hermano?" spýtala sa ho, bezmocne na mňa ukazujúc, lebo som už skoro odišiel z miestnosti.
"Iste," počul som ho odpovedať. Za chvíľu bol hneď za mnou.
Išiel za mnou až na druhý koniec budovy, kde ma dobehol a chytil za ruku.
Odstrčil som jeho ruku s nepotrebnou silou. Táto sila by mohla rozdrviť kosti v ľudskej ruke.
"Prepáč, Edward."
"Viem." Zhlboka som dýchal a snažil sa vyčistiť si hlavu aj pľúca.
"Je to zlé ako toto?" Snažil sa nemyslieť na tú vôňu, keď sa ma pýtal. Ale bez úspechu.
"Horšie, Emmett, horšie"
Na chvíľu sa medzi nami rozhostilo ticho.
Možno, že...
"Nie, nebolo by lepšie s tým skončiť. Choď späť do triedy Emmett. Chcem byť sám."
Bez slova a i bez myšlienky sa otočil a rýchlo odišiel. Buď povie učiteľke španielčiny, že som chorý alebo že chodím za školu, alebo že som upír, ktorý sa vymkol spod kontroly. Záleží vlastne na jeho obhajobe? Možno, že by som mal odísť.
Išiel som do auta, aby som počkal na koniec vyučovania. Šiel som sa skryť. Opäť.
Chcel som stráviť tento čas rozhodovaním alebo obhajobou svojich rozhodnutí - ale bol som ako narkoman. Pristihol som sa, že zase prehrabávam myšlienky, ktoré vychádzali zo školských budov. Hlasy mojej rodiny vyčnievali medzi všetkými, ale teraz ma nezaujímali. Alicine vízie alebo Rosaliine sťažovanie sa. Jessicu som našiel ľahko, ale dievča s ňou nebolo, tak som hľadal ďalej. Myšlienky Mikea Newtona upútali moju pozornosť a nakoniec som ju našiel - bola s ním na telocviku. Bol neštastný, pretože som s ňou dnes na biológii hovoril. Utešoval sa ale odpoveďou, keď sa ju na to spýtal... Ešte nikdy som ho nevidel s niekým prehodiť viac ako dve slová. Je jasné, že sa mu Bella páči. Ale nepáči sa mi ten pohľad, ktorým sa na ňu díva. Ale nezdá sa, že by sa on páčil jej. Čo že to hovorila? "Zaujímalo by ma, čo to s ním minulý týždeň bolo." Niečo v tom zmysle. Neznie to ako by ju zaujímal. Asi spolu moc nehovorili...
Snažil sa utešiť a povzbudiť sa myšlienkou, že sa o mňa Bella nezaujíma. Nahnevalo ma to, viac než bolo prípustné, tak som ho prestal počúvať.
Pustil som si CD s akousi agresívnou hudbou a zvýšil hlasitosť natoľko, aby to prekričalo ostatné hlasy. Veľmi som sa musel sústrediť na hudbu, aby som sa opäť nezapočúval do myšlienok Mikea Newtona, ktorý sledoval nič netušiace dievča.
Párkrát som sa ale pozrel. Nešpehujem ju, snažil som sa presvedčiť sám seba. Len som sa pripravoval. Chcel som vedieť, kedy presne odíde z telocvične, kedy dorazí na parkovisko. Nechcel som, aby ma prekvapila.
Keď študenti začali vychádzať z dvier telocvične, vystúpil som z auta, i keď som si nebol istý, prečo som to vlastne urobil. Mierne pršalo - ignoroval som, že mi moknú vlasy.
Chcel som, aby ma zbadala? Dúfal som, že sa so mnou bude rozprávať? Čo som to vlastne robil?
Nepohol som sa, i keď som sám seba presvedčoval, aby som nastúpil späť do auta. Vedel som, že moje rozhodnutie je trestuhodné. Prekrížil som si ruky na hrudi a dýchal som veľmi plytko, keď som ju zahliadol, ako ide oproti mňa. Nepozrela sa na mňa. Párkrát sa pozrela na mraky, s výrazom, akoby ju rozčuľovali.
Bol som sklamaný, keď sa dostala k autu skôr, než okolo mňa prešla. Pozdravila by ma? A pozdravil by som ju ja?
Sadla si do svojho pickupu s vyblednutou červenou farbou - do zhrdzavenej obludy, ktorá bola staršia než jej otec. pozoroval som ju, ako naštartovala - ten starý stroj zahučal hlasnejšie, než akékoľvek iné vozidlo tu na parkovisku - a potom natiahla ruku smerom k topeniu. Chlad jej bol nepríjemný - nepáčil sa jej. prečesávala s prstami svoje husté vlasy, ako keby ich chcela vysušiť. Predstavil som si, ako asi vonia vnútro jej auta a rýchlo som tú myšlienku vytlačil z hlavy.
Pozrel som sa okolo seba, keď sa pripravovala vycúvať a konečne sa pozrela mojím smerom. pozerala s na mňa len krátku chvíľu, takže všetko, čo som mohol vyčítať z jej výrazu, bolo prekvapenie. Odtrhla odo mňa oči a začala cúvať. Počul som, ako dupla na brzdu a len o chlp sa vyhla nárazu do auta Erina Teagueho.
Pozrela sa do spätného zrkadla, ústa stihnuté zlosťou. Keď ju druhé auto bezpečne obišlo, rýchlo skontrolovala svoje okolie, dokonca dvakrát a potom vycúvala z parkovacieho miesta tak rýchlo, že som sa musel zasmiať. Vyzeralo to, akoby si myslela, že je nebezpečná v tom svojom starom pickupe.
Myšlienky Belly Swanovej - že je nebezpečná pre každého, a že záleží na tom, čím jazdí, ma udržala smejúceho sa, po celú dobu, keď ma míňala vo svojom aute a uprene hľadela pred seba.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama