Twilight - 1. kapitola 1/2

22. května 2009 v 19:58 | Culli |  Twilight

PRVÝ POHĽAD

Matka ma viezla na letisko a okná v aute sme mali úplne stiahnuté. Vo Phoenixe bolo dvadsaťdva stupňov, na dokonale modrej oblohe nebolo jediného mráčika. Mala som na sebe svoje najmilšie tričko bez rukávov s bielou čipkou- dala som si ho ako rozlúčkové gesto. Odteraz už budem nosiť len nepremokavú bundu.

Na Olympijskom polostrove na severozápade štátu Washington leží mestečko Forks, ktoré je takmer neustále zahalené mrakmi. Na tomto bezvýznamnom mieste prší viac než kdekoľvek inde v celých Spojených štátoch amerických. Práve z tohto mesta a z jeho ponurého všadeprítomného šera utiekla so mnou moja matka, keď som mala len pár mesiacov. Každé leto až do svojich štrnástich rokov som tu musela stráviť celý mesiac. Vtedy som si dupla, takže posledné tri roky chodil môj otec Charlie namiesto toho za mnou na dva týždne do Kalifornie.
No práve do Forksu som teraz sama seba vyhnala, aj keď som z toho rozhodnutia mala totálnu hrôzu. Neznášam Forks.
Milujem Phoenix. Milujem slnko a spaľujúcu horúčavu. Milujem to živé, rozľahlé nesto.
"Bella," oslovila ma matka hádam po tisíci raz, pokiaľ som nasadla do lietadla. "Nemusíš to robiť."
Moja mama vyzerá ako ja, len má krátke vlasy a vrásky od smiechu. Keď som sa zahľadela do jej veľkých detských očí, zachvátila ma panika. Ako môžem nechať svoju milujúcu, nevyrovnanú, splašenú mamu, aby sa o seba sama postarala? Samozrejme, teraz má Phila, takže účty bude mať zaplatené, v chladničke bude nejaké jedlo, v aute benzín a bude mať komu zavolať, keď sa stratí, ale aj tak...
"Ja tam chcem ísť," klamala som... Nikdy som nevedela dobre klamať, ale túto vetu som v posledných dňoch opakovala tak často, že teraz už znela celkom presvedčivo.
"Pozdrav odo mňa Charlieho."
"Pozdravím."
"Čoskoro sa uvidíme," naliehala. "Môžeš prísť domov, kedykoľvek budeš chcieť, ja sa vrátim hneď, ako ma budeš potrebovať."
V jej očiach som však videla, že sa musí premáhať, aby také niečo sľúbila.
"Netráp sa pre mňa," povzbudzovala som ju. "Bude to fajn. Ľúbim ťa, mami."
Na chvíľu ma silno objala, potom som nastúpila do lietadla a mama bola preč.
Let z Phoenixu do Seattlu trvá štyri hodiny, ďalšiu hodinu potrvá let malým lietadlom do Port Angeles a hodinu cesta autom do Forksu. Letu sa neobávam, no z tej hodiny v aute s Charliem mám trošku strach.
Charlie sa k celej veci postavil veľmi dobre. Vyzeral, že sa naozaj teší, že k nemu prídem po prvý raz bývať nevedno na ako dlho. Už ma aj zapísal na strednú školu a pomôže mi zohnať auto.
No aj tak to s ním bude čudné. Obaja sme skôr mlčanliví a keby aj nie, neviem, o čom by sme sa mali rozprávať. Viem, že ho moje rozhodnutie trochu zmiatlo, pretože rovnako ako kedysi moja matka ani ja som sa netajila svojím odporom k Forksu.
Keď sme pristáli v Port Angeles, pršalo. Nebrala som to ako znamenie, skôr ako nevyhnutnosť. So slnkom som sa už rozlúčila.
Charlie na mňa čakal v policajnom aute. To som tiež predpokladala. Pre dobrých ľudí z Forksu je Charlie policajný náčelník Swan. Vlastné vozidlo som sa aj napriek svojmu mizivému kapitálu rozhodla kúpiť hlavne preto, aby som sa nemusela nechať rozvážať po meste v aute s červenými a modrými majákmi na streche. Nič tak nezdržuje premávku ako policajt.
Keď som sa potkýnajúc predierala von z lietadla, Charlie ma nemotorne objal jednou rukou.
"Rád ťa vidím, Bells," povedal a usmial sa, keď ma automaticky zachytil a narovnal. "Ani si sa veľmi nezmenila. Ako sa má Renée?"
"Mama sa má fajn. Tiež ťa rada vidí, ocko." Nesmela som ho volať Charlie.
Mala som len zopár tašiek. Väčšina môjho oblečenia z Arizony bola na Washington príliš premokavá. S mamou sme dali dokopy svoje úspory, aby sme doplnili môj zimný šatník, ale aj tak bol ešte stále dosť skromný. Do kufra Charlieho auta sa to všetko ľahko zmestí.
"Našiel som dobré auto pre teba, fakt lacné," oznámil mi, keď sme si zapli bezpečnostné pásy.
"Aké auto?" mala som isté podozrenie pre to, ako povedal "dobré auto pre teba ", a nie iba "dobré auto".
"No, je to vlastne pickup, chevrolet."
"Kde si ho našiel?"
"Pamätáš si na Billiho Blacka z La Push ?" La Push je malá indiánska rezervácia na pobreží.
"Nie."
"Chodieval s nami v lete na rybačku," napovedal mi Charlie.
Tak preto som si ho nepamätala. Celkom sa mi darí vytesniť z hlavy bolestivé a nepotrebné spomienky.
"Teraz je na vozíku," pokračoval Charlie, keď som na to nič nepovedala, "nemôže už šoférovať a tak mi ponúkol lacno svoj pickup."
"A rok výroby?" Všimla som si zmenu v jeho výraze, dúfal, že túto otázku nepoložím.

"No, Billy odviedol na to aute veľa roboty, má len pár rokov, naozaj."
Azda ma nepodceňuje až natoľko, aby uveril, že sa len tak ľahko vzdám. "Kedy ho kúpil?"
"Kúpil ho myslím v osemdesiatom štvrtom."
"Kúpil ho nové?"
"Vlastne nie. Myslím, že nové bolo na začiatku šesťdesiatych rokov alebo skôr na konci päťdesiatych," pokorne priznal.
"Char - Ocko, ja o autách naozaj nič neviem. Nebudem ho vedieť opraviť, ak sa niečo pokazí a nemôžem si dovoliť ani mechanika..."
"Bella, ten stroj funguje naozaj výborne. Také sa už ani nevyrábajú."
Ten stroj , pomyslela som si... to slovo ponúkalo isté možnosti- minimálne sa hodí ako prezývka.
"Aké lacné je lacné?" Koniec koncov, v tomto ohlade som nemohla robiť kompromisy.
"Vieš zlatko, ja som ti ho už vlastne kúpil. Ako darček na privítanie." Charlie na mňa s nádejou pozrel kútikom oka.
Fíha. Zadarmo.
"To si nemusel, ocko. Ja som sa chystala, že si auto kúpim sama."
"To je v poriadku. Chcem, aby si tu bola šťastná." Keď to hovoril, díval sa na cestu pred sebou. Charlie sa cítil nepríjemne, keď mal nahlas prejaviť svoje pocity. Ja som to po ňom zdedila. Tiež som hľadela rovno pred seba, keď som mu odpovedala.
"Ocko, to je veľmi milé. Ďakujem. Naozaj si to cením." Netreba dodávať, že je absolútne nemožné, aby som bola vo Forkse šťastná. Nemusí trpieť spolu so mnou. A darovanému pickupu na zuby- či motor- pozerať nebudem.
"No, veď hej, nemáš za čo," zamumlal. Moja vďaka ho uviedla do pomykova.
Prehodili sme ešte zopár poznámok o daždivom počasí a to bol asi tak celý náš rozhovor. V tichosti sme sa pozerali von oknom.
Bolo tam pekne, to nemôžem poprieť. Všetko bolo zelené: stromy s kmeňmi pokrytými machom, ktorý visel aj z vetví ako baldachýn, na zemi bol koberec z papradia. Dokonca aj vzduch prenikajúci pomedzi listy bol zelený.
Bolo to tu príliš zelené, ako na inej planéte.
Napokon sme dorazili k Charliemu. Ešte stále býval v malom dome s dvoma spálňami, ktorý kúpili s mojou matkou v prvých dňoch svojho manželstva. Boli to vlastne aj jediné dni ich manželstva. Tam, zaparkovaný na ceste pred domom, ktorý sa vôbec nezmenil, stál môj nový- nuž, pre mňa nový- pickup. Bol vyblednutej červenej farby, mal veľké oblé blatníky a vydutú karosériu. Na moje veľké prekvapenie sa mi naozaj zapáčil. Nevedela som,
či bude fungovať, ale už som sa v ňom videla. Navyše to bol jeden z tých pevných oceľových strojov, ktorým sa nikdy nič nestane- takéto autá možno zazrieť na mieste nehody bez jediného škrabanca a okolo nich sú kusy vozidla, ktoré zdemolovali.
"Fíha, ocko, páči sa mi! Ďakujem!" príšerný zajtrajší deň bude aspoň o trochu znesiteľnejší. Pred cestou do školy sa nebudem musieť rozhodovať trojkilometrovou prechádzkou v daždi a jazdou v náčelníkovom aute.
"Som rád, že sa ti páči," zahuhlal Charlie, ktorého to päť vyviedlo z miery.
Všetky moje veci sme vyniesli hore na jediný raz. Moja bola západná spálňa s výhľadom na záhradku pred domom. Tú izbu som dobre poznala, patrila mi od narodenia. Drevená podlaha, svetlomodré steny, skosený strop, zažltnuté čipkové záclony okolo okna, to všetko bolo súčasťou môjho detstva. Ako som rástla, Charlie vymenil detskú postieľku za posteľ a pridal písací stôl, inak sa tu nezmestilo vôbec nič. Na stole bol teraz počítač z druhej ruky, z ktorého sa telefónny kábel k modemu ťahal po zemi k najbližšej telefónnej prípojke. To si vyžiadala moja matka, aby sme sa mohli ľahko skontaktovať. V rohu stálo hojdacie kreslo z čias, keď som bola ešte maličká.
Na poschodí bola jediná kúpeľňa, o ktorú sa budem musieť deliť s Charliem. Snažila som sa o tom príliš nerozmýšľať.
Jednou z Charlieho najlepších vlastností je, že sa nemotá okolo. Nechal ma, nech sa vybalím a trochu si zvyknem, čoho by moja mama nebola nikdy schopná. Bolo fajn byť sama, nemusela som sa usmievať a tváriť nadšene, uľavilo sa mi, keď som sa mohla skormútene zahľadieť von oknom na lejak a uroniť pár sĺz. Nemala som náladu na nejaké záchvaty plaču. To si ušetrím až do postele, kde budem rozmýšľať nad nadchádzajúcim ránom.
Na strednú školu vo Forkse chodí celkovo mizivých tristopäťdesiatsedem, teraz tristopäťdesiatosem študentov. Vo Phoenixe bolo len v mojom nižšom ročníku viac ako sedemsto ľudí. Všetky decká tu vyrastali spolu, aj ich starí rodičia sa poznali už od plienok. Ja tu budem to nové dievča z veľkého mesta, kuriozita, čudáčka.
Možno keby som vyzerala tak, ako by dievča z Phoenixu malo vyzerať, mohla by som to využiť vo svoj prospech. Fyzicky som však nikdy nikam nezapadla. Mala by som byť opálená, blond a športovej postavy, hádam volejbalistka alebo roztlieskavačka, proste všetko to, čo sa snúbi so životom v slnečnom údolí.
Namiesto toho mám slonovinovo bielu kožu, ktorú nemôžem ani ospravedlniť modrými očami či červenými vlasmi a to aj napriek neustále žiariacemu slnku. Vždy som bola štíhla, ale akási mľandravá, rozhodne nie atletický typ; nemám dostatočnú koordináciu medzi okom a rukou na to, aby som sa mohla venovať nejakému športu a nestrápnila sa pri tom- a zároveň nezranila seba a kohokoľvek, kto by stál príliš blízko.
Keď som si povykladala veci do starých zásuviek z borovicového dreva, zobrala som si toaletnú taštičku a šla do spoločnej kúpeľne, aby som sa po celodennom cestovaní umyla. Kým som si prečesávala pomotané vlhké vlasy, zahľadela som sa na svoju tvár v zrkadle. Možno to bolo len svetlom, ale už som vyzerala nejako sinavo, nezdravo. Moja pokožka mohla vyzerať pekne, bola veľmi čistá, pôsobila až priehľadne, ale všetko záležalo na farbe. Tu som nemala žiadnu farbu.
Ako som pozorovala svoj bledý odraz v zrkadle, musela som si priznať, že klamem seba samu. Nielen fyzicky som nikam nezapadala. Ak som si nedokázala nájsť svoje miestečko v škole medzi troma tisíckami študentov, aké šance mám tu?
S ľuďmi môjho veku som nevychádzala dobre. No možno som skôr celkovo nevychádzala dobre s ľuďmi a svojou dobou. Dokonca ani moja matka, ktorá mi bola bližšia než ktokoľvek na tejto planéte, nebola so mnou nikdy v súlade, nikdy na tej istej vlne. Niekedy som pochybovala, či vidím svojimi očami to isté, čo vidí zvyšok sveta tými svojimi. Možno mal môj mozog nejakú poruchu.
Na dôvode však nezáleží. Dôležitý je výsledok. A zajtra sa to všetko len začína.
V tú noc som sa veľmi nevyspala, aj keď som sa predtým vyplakala. Nepodarilo sa mi zatlačiť do pozadia neustále bubnovanie dažďa na streche a poryvy vetra. Natiahla som si cez hlavu starú vyblednutú prikrývku a neskôr som pridala aj vankúš. Zaspala som však až po polnoci, keď dážď konečne prešiel do tichšieho mrholenia.
Ráno som cez okno nevidela nič, len hustú hmlu a cítila som, ako sa ma pomaly zmocňuje klaustrofóbia. Oblohu tu nevidno, človek si pripadá ako v klietke.
Raňajky s Charliem prebiehali v tichosti. Poprial mi veľa šťastia v škole. Poďakovala som mu s vedomím, že dúfa márne. Šťastie sa mi obyčajne vyhýbalo. Charlie odišiel z domu prvý rovno na policajnú stanicu, ktorá mu bola manželkou aj rodinou. Keď odišiel, ostala som sedieť za starým štvorhranným dubovým stolom na jednej z troch stoličiek, čo sa k nemu nehodili a pozerala som si jeho malú kuchyňu s tmavými obkladanými stenami, svetložltými skrinkami a bielym linoleom na podlahe. Nič sa tu nezmenilo. Skrinky natrela pred osemnástimi rokmi moja matka pri pokuse vniesť do domu trochu slnečného svitu. Vedľa v miniatúrnej obývačke bola na rímse nad malým kozubom výstava fotiek. Prvá bola svadobná
fotografia Charlieho a mojej mamy v Las Vegas, potom fotka nás troch v nemocnici, keď som sa narodila, ktorú urobila ochotná sestrička; nasledoval zástup mojich školských fotografií až po posledný ročník. Bolo mi trápne sa na ne pozerať- musím zistiť, čo sa dá spraviť, aby ich Charlie dal niekam inam, aspoň kým tu budem bývať.
Všetko v tomto dome mi pripomínalo, že Charlie sa nikdy nepreniesol cez moju mamu. Nebolo mi to príjemné.
Nechcela som prísť do školy príliš skoro, ale už som v dome nemohla dlhšie vydržať. Obliekla som si vetrovku- pripadala som si v nej ako v kombinéze, aké sa nosia pri ekologických katastrofách- a vyšla som do dažďa.
Teraz iba mrholilo, takže kým som sa naťahovala po kľúč od domu, ktorý je vždy schovaný pod odkvapom pri dverách a zamykala som, nestihla som ani poriadne zmoknúť. Čľapkanie mojich nových nepremokavých čižiem ma znervózňovalo. Chýbal mi normálny škripot štrku pod nohami. Nemohla som sa zastaviť a pokochať sa svojím pickupom tak, ako by som chcela, ponáhľala som sa, aby som unikla tej vlhkej hmle, čo mi vírila okolo hlavy a lepila sa mi na vlasy pod kapucňou.
V aute bolo pekne a sucho. Charlie alebo Billy ho zjavne vyčistili, ale hnedé čalúnené sedadlá ešte stále trochu razili tabakom, benzínom a mantolom. Uľavilo sa mi, že motor naskočil okamžite, aj keď hlasno- poriadne zaburácal a potom sa ustálil na najvyššej hlasitosti. No, takéto staré auto jednoducho musí mať nejakú chybičku. Predpotopné rádio fungovalo, to bolo plus, ktoré som nečakala.
Školu som našla ľahko, aj keď som tam nikdy predtým nebola. Bola tak ako väčšina vecí pri hlavnej ceste. Na prvý pohľad vôbec nebolo zrejmé, že je to škola, zastavila som len vďaka tabuli, ktorá oznamovala, že je to stredná škola vo Forkse. Vyzerala skôr ako skupinka budov z hnedých tehál. Bolo tam toľko stromov a kríkov, že som najprv ani nevedela odhadnúť jej skutočnú rozlohu. Kde zostal dojem vážnej inštitúcie? Nostalgicky som si zaspomínala. Kde sú ploty z drôteného pletiva a detektory kovov?
Zastala som pred prvou budovou, na ktorej bola tabuľka s nápisov ÚSTREDIE. Neparkoval tu nikto iný, takže som sa určite dostala mimo parkovacej zóny, ale povedala som si, že sa radšej popýtam vnútri, než aby som tu krúžila v daždi ako idiot. Neochotne som vystúpila z vyhriateho auta a vydala sa kamenným chodníčkom, lemovaným tmavým živým plotom.
Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere.
Vo vnútri bolo svetlo a teplejšie, ako som dúfala. Kancelária bola malá, v časti určenej na čakanie boli čalúnené skladacie stoličky, kancelársky koberec s oranžovou vzorkou, oznamy a ocenenia nacápané po stenách a veľké hodiny, ktoré hlasno tikali. Všade bolo plno rastlín vo veľkých plastových kvetináčoch, akoby vonku nebolo dosť zelene. Miestnosťou prechádzal v polovici dlhý pult: boli na ňom porozkladané drôtené koše plné papierov a na prednej strane prilepené jasné farebné letáky. Z druhej strany pultu stáli tri stoly, za jedným z nich sedela rozložitá červenovlasá žena s okuliarmi. Mala na sebe fialové tričko a ja som sa v tom momente cítila príliš naobliekaná.
Žena s červenými vlasmi na mňa pozrela. "Môžem vám nejako pomôcť?"
"Som Isabella Swannová, " oznámila som a podľa záblesku v jej očiach som hneď vedela, že ma spoznala. Očakávali ma, , bezpochyby sa tu o mne klebetilo. Dcéra náčelníkovej nezodpovednej exmanželky sa konečne vracia domov.
"Samozrejme," povedala žena. Prehrabala sa vo vratkej kope papierov na stole, až našla, čo hľadala. "Mám tu pre vás rozvrh hodín a plán školy."
Priniesla mi k pultu ukázať zopár hárkov.
Prešli sme si spolu všetky oje predmety, na pláne mi zvýraznila najlepšiu cestu do každej triedy a dala mi papier, ktorý ma každý učiteľ podpísať a ktorý mám na konci vyučovanie odovzdať. Usmiala sa na mňa a rovnako ako Charlie, aj ona dúfala, že sa mi vo Forkse bude páčiť. Úsmev som jej čo najpresvedčivejšie opätovala.
Ako som sa vracala k autu, začali prichádzať ďalší študenti. Zviezla som sa okolo školy a sledovala som, kadiaľ idú ostatní. Potešilo ma, že väčšina tunajších študentov má takisto staršie autá, nič okázalé. Doma som bývala v jednej z mála štvrtí pre ľudí s nižším príjmom, ktoré boli v okrese Paradise Valley. Ne študentskom parkovisku tam bolo bežné vidieť nový mercedes alebo porsche. Najkrajšie auto na tomto parkovisku bolo nablýskané volvo a medzi ostatnými dosť vynikalo. No aj tak som vypla motor hneď, ako som zaparkovala, aby na mňa jeho strašný rachot nepútal pozornosť.
Ešte v aute som si pozrela plán, chcela som sa ho naučiť naspamäť, hádam sa tu nebudem celý deň potulovať s papierom nacapeným pri nose. Všetko som napchala do tašky, prehodila som si ju cez plece a zhlboka som sa nadýchla. Dokážem to, hlúpo som klamala samú seba. Nikto ma tu neuhryzne. Napokon som vydýchla a vystúpila z auta.
Hlavu som si čo najviac zakryla kapucňou a vyšla som na chodník do davu tínedžerov. S úľavou som si všimla, že moja obyčajná čierna vetrovka medzi ostatnými vôbec nesvieti.
Keď som prešla okolo jedálne, ľahko som našla budovu číslo tri. Na jej východnom rohu bola na bielom štvorci namaľovaná veľká čierna trojka.
Ako som sa približovala k dverám, dýchala som stále rýchlejšie. Skúsila som zadržať dych a vkročila som do dverí rovno za dvomi identickými pršiplášťami.
Trieda bola malá. Ľudia predo mnou sa zastavili hneď vo dverách a zavesili si plášte na dlhý rad vešiakov. Spravila som to isté. Boli to dve dievčatá, jedna blondína s porcelánovo bielou pokožkou, druhá bola tiež bledá a mala svetlohnedé vlasy. Aspoň tu moja koža nebude pútať pozornosť.
Zaniesla som papier učiteľovi, vysokému plešivejúcemu mužovi; na stole mal menovku, ktorá oznamovala, že to je pán Mason. Keď zbadal moje meno, premeral si ma, čo ma veľmi nepovzbudilo. Samozrejme, že som sa začervenala. No aspoň ma poslal sadnúť si dozadu do prázdnej lavice a nepredstavil ma pred celou triedou. Pre mojich nových spolužiakov bolo ťažšie zízať na mňa, keď som sedela vzadu, ale aj tak to akosi dokázali. Ja som sa zadívala na zoznam povinnej literatúry, čo mi dal učiteľ. Bol dosť stručný: Brontëová, Shakespeare, Chaucer, Faulkner. To všetko som už čítala. To ma upokojilo... a znudilo. Rozmýšľala som, či by mi mama poslala moje staré eseje, alebo by to považovala za podvádzanie.
Predstavovala som si, ako s ňou o tom diskutujem, zatiaľ čo učiteľ monotónne vysvetľoval učivo.
Keď sa ozvalo nosové bzučanie zvončeka, naklonil sa ku mne cez uličku dlhý chudý chalan s pubertálnou pleťou a vlasmi čiernymi ako havran, aby sa porozprával.
"Ty si Isabella Swanová, však?" Pôsobil ako prehnane ochotný člen šachového krúžku.
"Bella," opravila som ho. Všetci do vzdialenosti troch lavíc sa otočili, aby na mňa pozreli.
"Kde máš ďalšiu hodinu?" spýtal sa.
Musela som sa pozrieť do tašky. "Hm, občianska s Jeffersonom, budova šesť."
Všade, kde som sa pozrela, si ma premeriavali zvedavé pohľady.
"Ja idem do budovy štyri, môžem ti ukázať cestu..." Fakt je prehnane ochotný. "Som Eric," dodal.
Opatrne som sa usmiala. "Ďakujem."
Zobrali sme si plášte a vyšli sme do dažďa, ktorý nabral na intenzite. Prisahala by som, že zopár ľudí za nami sa na nás lepilo, aby mohli načúvať. Hádam nezačnem byť paranoidná.
"Tak čo, je to tu dosť iné než vo Phoenixe, však?" spýtal sa Eric.
"Veľmi."
"Tam asi veľa neprší, čo?"
"Tri- štyrikrát do roka."
"Fíha, ako tam asi je?" začudoval sa.
"Slnečno," povedala som mu.
"Ty však nie si veľmi opálená."
"Moja mama je sčasti albín."
S obavami mi preskúmal tvár a ja som si vzdychla. Vyzerá to tak, že mračná a zmysel pre humor nejdú dokopy. Pár mesiacov na tomto mieste a zabudnem byť sarkastická.
Prešli sme opäť okolo jedálne smerom k budovám v južnej časti pri telocvični. Eric ma odprevadil až k dverám, aj keď boli jasne označené.
"Tak, veľa šťastia," povedal, keď som chytila kľučku. "Možno budeme mať spolu ešte nejaké hodiny," povedal s nádejou v hlase.
Neurčito som sa naňho usmiala a vošla dovnútra.
Zvyšok dopoludnia sa niesol v podobnom duchu. Môj učiteľ trigonometrie pán Varner, ktorého by som neznášala tak či tak už len pre predmet, ktorý vyučuje, ma ako jediný prinútil postaviť sa pred triedu a predstaviť sa. Zakoktala som sa, očervenela som a cestou na miesto som sa potkla o vlastné topánky.
Po dvoch hodinách som začala v každej triede rozpoznávať viacero tvárí.
Vždy sa našiel niekto odvážnejší od ostatných, kto sa prišiel predstaviť a pýtal sa ma, ako sa mi páči Forks. Snažila som sa byť diplomatická, ale väčšinou som len strašne klamala. Aspoň som ani raz nepotrebovala plán.
Na trigonometrii a španielčine sedelo vedľa mňa jedno dievča, s ktorým som potom šla aj do jedálne na obed. Bola drobunká, o pár centimetrov nižšia než mojich meter šesťdesiat, no jej rozlietané kučeravé vlasy takmer dohnali tento náš výškový rozdiel. Nepamätala som si jej meno, tak som sa iba usmievala a prikyvovala, kým ona tárala o našich učiteľoch a predmetoch. Ani som sa nesnažila počúvať.
Sedeli sme na konci plného stola s nejakými jej kamarátmi, ktorých mi predstavila. Zabudla som ich mená, len čo ich vyslovila. Zdalo sa, že jej odvaha pustiť sa so mnou do reči na nich zapôsobila. Chalan z angličtiny, Eric, mi cez celú miestnosť zakýval.
Bola som v jedálni a snažila som sa konverzovať so siedmimi neznámymi zvedavcami, keď som ich zrazu prvýkrát zbadala.
Sedeli v rohu jedálne, tak ďaleko odo mňa, ako sa len v dlhej miestnosti dalo. Bolo ich päť. Nerozprávali sa a nejedli, aj keď každý z nich mal pred sebou tácku plnú nedotknutého jedla.
Nezízali na mňa ako väčšina ostatných študentov, takže som ich mohla pokojne sledovať bez obáv, že sa stretnem s párom nadmieru zvedavých očí. No moju pozornosť priťahovalo ešte čosi iné.
Každý z nich bol úplne iný. Jeden z troch chlapcov bol obrovský, svalnatý ako ozajstný vzpierač, s tmavými kučeravými kučeravými vlasmi. Ďalší bol vyšší, chudší, ale tiež svalnatý a vlasy mal medovo plavé. Posledný z nich bol chudučký, nie taký silný a s bronzovými vlasmi. Vyzeral chlapčenskejšie ako tí druhí dvaja, ktorí pôsobili tak, že by mohli chodiť na vysokú alebo tu skôr učiť, než študovať.
Dievčatá boli ich úplný opak. Vyššia z nich bola ako socha. Mala nádhernú postavu, akú možno vidieť na obálke časopisu Sports Illustrated v plavkách, postavu, čo každej babe nabúra sebavedomie už len tým, že je s ňou v jednej miestnosti. Vlasy mala zlaté, v jemných vlnách jej splývali na lopatky. Tá menšia vyzerala ako riadne šidlo, bola strašne chudulinká s drobnými rysmi tváre. Mala tmavočierne vlasy, ostrihané nakrátko a hrozne neposlušné.
Zároveň si však boli veľmi podobní. Všetci boli bieli ako krieda, najbledší zo všetkých študentov žijúcich v tomto meste bez slnečného svitu. Bledší než ja, albín. Všetci mali veľmi tmavé oči, aj keď vlasy mali rôznych farieb. Pod očami mali tmavé tiene, fialové ako podliatiny. Akoby sa v noci ani jeden z nich nevyspal alebo akoby sa zotavovali po zlomenine nosa. Aj keď ich nosy, všetky ich rysy, boli rovné, dokonalé, ostré.
No nie preto som od nich nedokázala odtrhnúť zrak.
Civela som, pretože ich tváre, také rozdielne a zároveň také podobné, boli všetky zničujúco, neľudsky krásne. Človek nečaká, že by mohol vidieť takéto tváre inde než na retušovaných tvárach módneho časopisu. Alebo na obraze starého majstra, namaľované ako tváre anjelov. Ťažko bolo rozhodnúť, kto z nich je najkrajší, možno tá dokonalá blondína alebo ten chalan s bronzovými vlasmi.
Všetci upierali zrak niekam inam- nepozerali sa jeden na druhého ani na iných študentov, pokiaľ som si mohla všimnúť, nepozerali sa na nič konkrétne. Kým som ich pozorovala, postavilo sa to menšie dievča aj s táckou, na ktorej malo neotvorený nápoj a nenahryznuté jablko a odkráčalo rýchlym, pôvabným krokom, ktorý patril skôr na predvádzacie mólo. Udivene som hľadela na jej ladný tanečný krok, kým zložila svoju tácku a odkráčala zadným východom rýchlejšie, než sa mi vôbec zdalo možné. Znova som pozrela na ostatných, ktorí sa ani nepohli.
"Kto to je?" spýtala som sa dievčiny zo španielčiny, ktorej meno som zabudla.
Keď zdvihla hlavu, aby sa pozrela, koho mám na mysli, aj keď z môjho tónu to už asi uhádla, zrazu sa k nej otočil ten chudý, chlapčenský, zrejme najmladší z nich. Pozrel sa na moju spolusediacu iba na zlomok sekundy a potom jeho tmavé oči preskočili na mňa.
Rýchlo odvrátil pohľad, rýchlejšie ako ja, aj keď v prívale zahanbenia som okamžite sklopila oči. V tomto kratučkom záblesku neodrážala jeho tvár žiaden záujem, akoby to dievča zavolalo jeho meno a on sa mimovoľne otočil, rozhodnutý, že nebude reagovať.
Moja susedka sa zachichotala a uprela pohľad na stôl ako ja.
"To sú Edward a Emmet Cullenovci a Rosalie a Jasper Halovci. Tá, čo odišla, je Alice Cullenová. Všetci žijú spolu s doktorom Cullenom a jeho manželkou," zašepkala.
Pozrela som kútikom oka na krásneho chlapca, ktorý teraz hľadel na svoj podnos a dlhými bledými prstami trhal žemľu na kúsky. Veľmi rýchlo pohyboval perami, jeho dokonalé ústa sa ledva otvárali. Ostatní traja sa stále pozerali inam, no ja som mala pocit, že im potichu niečo hovorí.
Aké zvláštne, nezvyklé mená, pomyslela som si. Také mená mávali naši starí rodičia. Tu však možno boli v móde- žeby malomestské mená? Zrazu som si spomenula, že moja spolusediaca sa volá Jessica, čo je úplne bežné meno. Doma boli v mojej dejepisnej triede dve Jessicy.
"Sú... veľmi pekní," povedala som, aj keď to zďaleka nevystihovalo skutočnosť.
"Áno!" súhlasila Jessica a znova sa zasmiala. "Ale oni sú spolu , teda Emmet s Rosalie a Jasper s Alice. A žijú spolu." Povedala to totálne šokovane a odsudzujúco ako človek z malého mesta, pomyslela som si kriticky. No aby som bola úprimná, musím pripustiť, že z toho by aj vo Phoenixe boli klebety.
"Ktorý z nich sú Cullenovci?" spýtala som sa. "Nevyzerajú ako príbuzní..."
"Nie, ani nie sú. Doktor Cullen je fakt mladý, má okolo tridsiatky. Všetci sú adoptovaní. Halovci sú naozaj súrodenci, dvojičky, tí blonďaví, majú ich v pestúnskej starostlivosti."
"Na pestúnsku starostlivosť vyzerajú pristarí."
"Teraz už sú, Jasper aj Alice už majú osemnásť, ale s pani Cullenovou sú od svojich ôsmich rokov. Je to ich teta alebo čosi také."
"Je od nich naozaj milé, že sa takto starajú o všetky tie decká, keď sú sami takí mladí a vôbec."
"Asi hej," pripustila Jesscica zdráhavo a mne sa z jej výrazu zdalo, že doktora so ženou nemá z nejakého dôvodu rada. Podľa pohľadov, ktoré hádzala po ich adoptívnych deťoch, by som povedala, že je za tým nenávisť. "Myslím, že pani Cullenová nemôže mať deti," dodala, akoby im to uberalo na šľachetnosti.
Počas tohto rozhovoru mi oči neustále ubiehali k stolu, kde táto čudná rodina sedela. Všetci stále hľadeli do prázdna a nejedli.
"Žijú vo Forkse už dlho?" spýtala som sa. Určite by som si ich bola niektoré leto všimla.
"Nie," odvetila tónom, ktorým dávala najavo, že by to malo byť jasné aj prišelcovi, ako som ja. "Presťahovali sa sem pred dvoma rokmi odniekiaľ z Aljašky.
Zaplavila ma ľútosť a úľava. Ľútosť nad tým, že aj keď boli takí krásni, boli outsideri ako ja a zjavne ich tu neprijali. Úľava, že som tu nebola jediným prišelcom a už vôbec nie najzaujímavejším.
Kým som ich pozorovala, ten najmladší, jeden z Cullenovcov, zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí, tentoraz s neskrývanou zvedavosťou. Keď som rýchlo odvrátila zrak, zazdalo sa mi, že v jeho pohľade sa ukrýva akési nesplnené očakávanie.
"Kto je ten s červenohnedými vlasmi?" spýtala som sa. Sledovala som ho kútikom oka, stále na mňa hľadel, ale necivel ako ostatní študenti, mal skôr trochu bezmocný výraz. Znova som sklopila oči.
"To je Edward. Je chutný, to hej, ale škoda mrhať časom. Nerandí. Zjavne tu žiadna nie je preňho dosť pekná." Ohrnula nos, očividne voči nemu zatrpkla. Rada by som vedela, kedy ju odmietol.
Zahryzla som si do pery, aby som skryla úsmev. Potom som naňho znova pozrela. Tvár mal odvrátenú, ale zdalo sa mi, že líce sa mu pohlo, akoby sa tiež usmieval.
Pár minút nato všetci štyria vstali od stola. Boli pozoruhodne pôvabní, dokonca aj ten veľký svalnatý chalan. Ten pohľad ma až znervózňoval. Edward sa už na mňa znova nepozrel.
Sedela som za stolom s Jessicou a jej kamarátmi dlhšie, než keby som sedela sama. Bála som sa, aby som v prvý deň neprišla neskoro na hodinu.
Jedna z mojich nových známych, ktorá mi ohľaduplne pripomenula, že sa volá Angela, mala so mnou ďalší predmet- biológiu. Na hodinu sme kráčali mlčky. Bola plachá ako ja.
Keď sme vošli do triedy, Angela si šla sadnúť za svoj laboratórny stôl s čiernym povrchom, presne taký, na aké som bola zvyknutá. Už mala suseda. Vlastne všetky stoly boli obsadené okrem jedného. Vedľa jediného voľného miesta pri uličke sedel Edward Cullen, hneď som ho spoznala podľa jeho nezvyčajných vlasov.
Kým som kráčala k učiteľovi, aby som sa predstavila a dala mu podpísať papier, ukradomky som ho sledovala. Len čo som prešla okolo, celý na svojej stoličke stuhol. Znova mi pozrel rovno do očí s veľmi čudným výrazom- nepriateľským, zúrivým. Rýchlo som šokovane uhla pohľadom a opäť som očervenela. Potkla som sa o knihu v uličke a musela som sa pridržať o roh stola. Dievčina, čo tam sedela, sa zachichotala.
Všimla som si, že oči má čierne ako uhoľ.
Pán Banner mi podpísal papier a odovzdal knihu bez nezmyselných ceremónií s predstavovaním. Myslím, že spolu budeme vychádzať. Samozrejme, nemal na výber a tak ma poslal k tej jedinej voľnej stoličke v strede miestnosti. Sklopila som oči, keď som si šla sadnúť vedľa neho , rozčúlená jeho protivným výrazom.
Nepozrela som naňho, ani keď som si vyberala na stôl knihy a sadala si na miesto, ale kútikom oka som zazrela, ako sa zmenilo jeho držanie tela. Odkláňal sa odo mňa, sedel úplne na kraji stoličky a odvracal tvár, akoby mu niečo strašne smrdelo. Nenápadne som si ovoňala vlasy. Voňali po jahodách ako môj najobľúbenejší šampón. Pripadalo mi to ako dosť nevinná vôňa. Nechala som si ich padnúť na pravé plece, aby som medzi nami vytvorila akúsi bariéru a snažila som sa počúvať učiteľa.
Nanešťastie sme sa túto hodinu venovali bunkovej anatómii, čo som ja už preberala. No aj tak som si poctivo robila poznámky a hľadela som len do zošita.
Nemohla som si pomôcť a stále som musela pokukovať cez záves svojich vlasov po tom divnom chalanovi vedľa mňa. Všimla som si, ako ľavú ruku, položenú na stehne, zovrel do päste a pod bledou pokožkou mu vystúpili šľachy. Ani ruku nikdy neuvoľnil. Dlhé rukávy bielej košele mal vyhrnuté po lakte a jeho predlaktie bolo pod svetlou kožou prekvapujúco pevné a svalnaté. Nebol až taký vyziabnutý, ako pôsobil pri svojom urastenom bratovi.
Táto hodina mi pripadala oveľa dlhšia než ostatné. Bolo to preto, že deň sa chýlil ku koncu, alebo preto, že som čakala, kedy uvoľní päsť? Neuvoľnil ju a celý čas sedel tak nehybne, akoby ani nedýchal. Čo mu je? Správa sa takto aj inokedy? Rozmýšľala som nad tým, aká bola Jessica pri obede zatrpknutá. Možno ani nebola taká nedotklivá, ako som si myslela.
Toto nemohlo mať so mnou nič spoločné. Veď ma skoro vôbec nepozná.
Ešte raz som sa naňho pozrela a oľutovala som to. Zazeral na mňa; v jeho čiernych očiach sa zračil odstup. Keď som sa odvrátila, stiahla som sa na svojej stoličke a hlavou mi zrazu blysla fráza "keby mohol pohľad zabíjať" .
V tej chvíli zaznel zvonec tak hlasno, až som vyskočila a Edward Cullen už nebol na svojom mieste. Jediným pohybom sa postavil, bol oveľa vyšší, než som si myslela, otočil sa mi chrbtom a zmizol vo dverách prv, než sa ktokoľvek iný stihol zdvihnúť zo stoličky.
Ostala som sedieť ako primrznutá, len som sa za ním vyvalene dívala. Bol taký protivný. To nebolo fér. Pomaly som si začala baliť veci, snažila som sa potlačiť hnev, čo sa vo mne zbieral, bála som sa, že by som sa mohla rozplakať. Z nejakého dôvodu sa u mňa podráždenosť priamo spájala so slznými kanálikmi. Zvyčajne som plakala, keď som bola nahnevaná, čo bolo dosť ponižujúce.
?Nie si ty Isabella Swanová?" spýtal sa mužský hlas.
Zdvihla som hlavu a zbadala som milého chalana s detskou tváričkou, svetlé tmavé vlasy mal starostlivo nagélované do pravidelných špicov a priateľsky sa na mňa usmieval. Zjavne si nemyslel, že by som zapáchala.
"Bella," opravila som ho s úsmevom.
"Ja som Mike."
"Ahoj Mike."
"Chceš, aby som ti pomohol nájsť, kde máš ďalšiu hodinu?"
"Vlastne idem do telocvične. Myslím, že to nájdem."
"Aj ja mám ďalšiu hodinu telesnú." Vyzeral nadšene, aj keď v takejto malej škole to nebola až taká úžasná náhoda.
Na hodinu sme šli spolu; bol dosť utáraný, väčšinu konverzácie obstaral sám, takže mi to značne uľahčil. Do svojich desiatich rokoch býval v Kalifornii a chápal, ako sa cítim bez slnka. Ukázalo sa, že so mnou chodí aj na angličtinu. Zo všetkých ľudí, čo som dnes stretla, bol tento chalan najmilší.
No keď sme vchádzali do telocvične, spýtal sa ma: "Počuj, pichla si Edwarda Cullena ceruzkou, alebo čo? Ešte som ho nevidel takto sa správať."
Spustila som plecia. Takže si to všimli aj iní. Je teda zjavné, že Edward Cullen sa zvyčajne takto nespráva . Rozhodla som sa zatváriť nechápavo.
"To je ten, čo som s ním sedela na biológií?" spýtala som sa naivne.
"Áno," povedal Mike. "Vyzeral, akoby mal bolesti alebo čo."
"Čo ja viem," povedala som, "Ešte som sa s ním ani nerozprávala.
"Je to čudák." Mike bol stále pri mne, namiesto aby šiel do svojej šatne. "Keby som ja mal to šťastie, že by som sedel vedľa teba, rozprával by som sa s tebou."
Než som vošla do dievčenskej šatne, usmiala som sa naňho. Bol priateľský a očividne ma balil. No ani to ma nedokázalo upokojiť.
Učiteľ telocviku, tréner Clapp, našiel pre mňa úbor, ale na dnešnú hodinu som sa ešte nemusela prezliekať. Doma sme mali povinné iba dva roky telesnej výchovy. Tu bola povinná po celé štyri roky. Forks bol doslova moje osobné peklo na zemi.
Pozorovala som štyri paralelne prebiehajúce volejbalové zápasy. Keď som si predstavila, koľko som ja pri volejbale utŕžila a spôsobila zranení, prišlo mi nevoľno.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama